O prijatí

Prijatie seba samého, taký aký som, so všetkými mojimi vlastnosťami, skutkami a maniermi  vyžaduje odvahu. Odvahu pozrieť sa na seba, na svoje chyby a omyly. Pozrieť sa na ne, a nevyčítať si nič. Uvedomiť si, že chyby robí každý a že je vždy čas, začať robiť veci inak. Že všetko, čo som kedy urobil, som urobil preto, lebo som to považoval za najlepšie, rozumné, alebo jediné čo som vedel. Nie je to dôležité. Dôležité je, pozerať dopredu. Ak chcem. Prijatie seba je prejavom vyjadrenia lásky voči sebe. Voči svojej duši. Len ak toto dokážem urobiť, môžem tvrdiť, že prijímam aj ostatných takých akí sú. Lebo už viem, čo to znamená. Preto je to proces. Najprv začínam od seba, potom môžem pozerať na ostatných. Prijatie a odvaha idú ruka v ruke. Bez odvahy nebudem riskovať bolesť zo sebapoznania. Bolesť, je ale len sprievodný jav. Nemám ju niesť v sebe. Je ako tunel cez ktorý prejdem a na konci sa mám rád. Je to to známe svetlo na konci tunela. Bolesť je súčasťou pochopenia. Je nevyhnutné prejsť cez ňu, pocítiť ju a pochopiť. Je to súčasť tohto procesu. Tak ako je dážď a slnko súčasť farebnej dúhy na oblohe. Keď dážď pominie a dúha ostane, tak aj poznanie ostane keď pominie bolesť . Ostane len pochopenie, ktoré prechádza do prijatia. Som aký som, za svoje činy sa nehanbím. Nie som dokonalý pre ostatných, ale pre seba áno. Presne v takej miere ako to potrebujem. Robím len to čo viem, a ostatné sa učím. Mám na to právo, lebo preto som sem prišiel. Nevyčítam si nič, lebo toto som ja. Prijímam seba, v tele nedokonalého človeka, lebo tak je to v poriadku. Učím sa počúvať svoju dušu, a konať tak, aby som sa cítil šťastný. Aby som bol šťastný. Prijímam seba a som šťastný. Prijímam ostatných naokolo, lebo viem, že aj oni robia len to čo vedia. A to čo nevedia, sa ešte len učia. Majú tak ako ja dostatok času na všetko čo potrebujú. Môžem im pomôcť. Keď som prijal seba. Bez slov. Vyžarujem energiu lásky a dobra. A to stačí. Môžem byť pre niekoho majákom. Teraz to môžem šíriť ďalej. Lebo už aj ja svietim.