Myšlienky zo srdca

Tendencia ľudí porovnávať sa z nás robí slabých ľudí. Keby sme sa riadili rozumom, ten nájde nekonečné možnosti, ako nás v porovnávaní podporovať. Keď začneme dôverovať vlastným schopnostiam, prestaneme sa porovnávať. Keď budeme dôverovať sebe, začneme dôverovať aj ľuďom okolo seba. Keď nedôverujeme sami sebe, nemôžme dôverovať nikomu inému. Porovnávaním sa páchame na svojej duši tú najväčšiu krivdu. Ako m ôže me uprednostniť názory niekoho iného pred vlastným pocitom, pred vlastnou intuíciou? Možno ani na cudzieho človeka by sme neboli takýto tvrdí ako dokážeme byť tvrdí na vlastnú dušu.  Cesta našej duše nie je cestou žiadnej inej duše. Predstavme si, že každému človeku vesmír vytvoril samostatný priestor, koridor, ktorým sa jeho duša pohybuje. Tieto koridory sa navzájom prelínajú, ale stále má každá svoj "oddelený" priestor. Žiadna duša nemá sama o sebe v pláne preniknúť do iného, cudzieho koridoru a začať ho meniť podľa seba. Ona si to nemôže dovoliť, pretože čas, ktor...

Posledné dni, a včera už to zakričalo na mňa z telky úplne nahlas, vnímam veľmi intenzívne, pojem strach. Je to neuveriteľné, ale doslova normálne, že strach je našou každodennou realitou. Uvedomujeme si to ale? Pozerám program a pani povie, že sa bojí, preto neurobí to, čo doteraz ani neskúsila. A tým je to vybavené. Na druhý deň, presne ten istý model správania. Je to všade okolo nás. Je to absurdné báť sa niečoho čo sme ani neskúsili, čo nepoznáme, čo je nové. Ako to vlastne vzniklo, prečo to robíme. Strach je vôbec najnižšia forma energie, ktorá je skrytá za všetkými ďalšími prejavmi o ktorých ale zvykneme hovoriť inak. Nazývame ich opatrnosť, zdržanlivosť, hnev, žiarlivosť, alebo benevolenciu. Všetko čo si len vieme z negatívnych emócií predstaviť má svoj prapôvod v strachu.  Strach je ale zvláštny. Nie je to nič prvoplánové. Správa sa tak, aby sme si ho nevšimli, aby sme ho ako strach nevnímali. Lebo akonáhle, nám niekto povie, že ty máš strach, to už nechceme počuť, s tým s...

Myšlienky prichádzajú tak, ako ich ľudia potrebujú. Preto sa budem možno opakovať, ale toto je nevyčerpateľná téma. Ak chceme zmeniť svoj život k lepšiemu, máme pocit, že sa nám nič nedarí, alebo len nie sme s niečím spokojní, treba porozmýšľať nad vetou, ktorá je síce prvá v rade najdôležitejších, ale väčšinou paradoxne posledná ktorú riešime. Taká jednoduchá otázka nasmerovaná na seba, mám sa rád? Aj ja som sa pýtala, respektíve sa ma pýtali kedysi iní ľudia, a ja som ani len netušila čo sa ma vlastne pýtajú. Ja som nevedela čo odo mňa chcú, čo tým myslia. Taká jednoduchá otázka. Ale keď to nemáte, je to pre Vás niečo absolútne abstraktné. Vy neviete, čo sa za tou vetou skrýva. Pretože to nepoznáte, a nikdy ste voči sebe takto neuvažovali. Lebo ste si to nedovolili, možno ste sa báli, alebo Vás to ani nenapadlo. Mať sa rád je vo svojej podstate istý druh egoizmu. Nehovorím o tom egoizme, ktorý zvykneme odsudzovať a  považujeme ho za niečo, čo je škodlivé. Hovorím o nasmerovaní...

Prijatie seba samého, taký aký som, so všetkými mojimi vlastnosťami, skutkami a maniermi  vyžaduje odvahu. Odvahu pozrieť sa na seba, na svoje chyby a omyly. Pozrieť sa na ne, a nevyčítať si nič. Uvedomiť si, že chyby robí každý a že je vždy čas, začať robiť veci inak. Že všetko, čo som kedy urobil, som urobil preto, lebo som to považoval za najlepšie, rozumné, alebo jediné čo som vedel. Nie je to dôležité. Dôležité je, pozerať dopredu. Ak chcem. Prijatie seba je prejavom vyjadrenia lásky voči sebe. Voči svojej duši. Len ak toto dokážem urobiť, m ôže m tvrdiť, že prijímam aj ostatných takých akí sú. Lebo už viem, čo to znamená. Preto je to proces. Najprv začínam od seba, potom môžem pozerať na ostatných. Prijatie a odvaha idú ruka v ruke. Bez odvahy nebudem riskovať bolesť zo sebapoznania. Bolesť, je ale len sprievodný jav. Nemám ju niesť v sebe. Je ako tunel cez ktorý prejdem a na konci sa mám rád. Je to to známe svetlo na konci tunela. Bolesť je súčasťou pochopenia. Je nevyhnutn...

Moje srdce je také dôverčivé, až je to smiešne. Nerieši či je to správne, nerieši či je to dobré. Či je to bezpečné. Niekedy nie je, niekedy sa sklame. Ale jemu to nevadí. Až sa sama čudujem. Kde sa to berie v ňom. Toľko lásky, čo som netušila, že je tam. Neviem prečo, stále verí ľuďom, že dokážu veľké veci, aj keď to tak nevyzerá a iní by to vzdali. Som šťastná s ním, že má toľko dôvery v ľudí naokolo, čo nevedia. A robí si so mnou čo chce, ono určuje môj smer, moju cestu, je ako strelka na kompase. Nedá sa uniknúť ani zísť z cesty. Lebo tlačí ma do toho, čoho sa sama bojím. A je to také dojímavé a čisté. Lebo je to zo srdca a to sa nedá oklamať rozumom. Nikdy to nevzdá, aj keď sa zase popáli . Aj keď to vie, nič nie je prekážka, poučí sa niekedy? Zdá sa že nie, lebo je vytrvalé a verí že všetko sa dá zmeniť- k lepšiemu. Moje srdce to nikdy nevzdá. Aj keď ublížené mu bude dozaista. A rozum mu bude dohovárať, a nebude to chápať. Prečo ide s kožou na trh. Lebo to tak cíti, napriek rizi...