Myšlienky zo srdca

Predstav si pred sebou veľký, vysoký múr. Na jednej strane sa deje svet a na druhej strane toho veľkého múra čo ťa oddelil od tvojej podstaty, stojíš ty. Predstav si, že sa tam nachádzaš. Nie je tam nikto iný len ty. Sám. Držíš v rukách všetok svoj život. Je to dar. Ten najkrajší. Máš právo o ňom rozhodovať a zvoliť si, ako s ním naložíš. Ten dar miluješ nadovšetko. Je to tvoj najväčší poklad. A ty to vieš. Zároveň vieš aj to, kým si a prečo si sem prišiel. Všetko držíš vo svojich rukách a všetko dôverne poznáš. Si to ty sám. Je to tvoja podstata. Nemôžeš sa pomýliť. Stojíš na štartovacej čiare a si odhodlaný, si plný vášne do života, máš úžasný plán naplnenia svojej duše, máš prísľub, že ťa bude viesť a že ti bude vždy na blízku. Tešíš sa na to dobrodružstvo čo ťa čaká. Máš hlbokú vieru v to všetko. V seba. Pomaly sa otvára brána pred tebou a ty vstupuješ do skutočného sveta. Vidíš seba a mnohých iných ako kráčajú plní odhodlania a nesú si svoje dary. Každý sám za seba, so svojim p...

Pokiaľ nedokážeme pochopiť, že sme to my, kto rozhoduje o našom živote a že my sami sme jeho tvorcami, nemôžme žiť šťastne. Ak chcete byť šťastní, je nutné postaviť sa ku svojmu životu tvárou a nie obracať sa mu chrbtom. Odvaha je nevyhnutná a rovnako odhodlanie. Aj keď to väčšinou na začiatku nebýva ľahké, treba len stále ísť dopredu a nezastavovať sa. Je to predsa život, ktorý sme si prišli užiť, nie ho len odžiť. No tak do toho, pretože čas beží rýchlejšie ako si uvedomujeme. A každá ďalšia hodina, minúta či sekunda, ktorá zapadá prachom, je len na našu škodu, nikoho iného. A každý okamih, ktorý nás oberá o pocit, že náš život má zmysel, je len ďalším krokom do prázdnoty, z ktorej sa vychádza len veľmi ťažko. 

Váž si svoje hodnoty. Dostal si ich do daru, sú tu pre teba. Používaj ich múdro, pre seba aj pre iných. Je to to, čo máš vo svojom srdci a bude to tam vždy. To je vlastníctvo o ktoré ťa nikto nikdy neoberie. Váž svoje slová, sú prejavom teba. Pozeraj sa na iných s láskou, vedz, že všetci sme tu preto, aby sme našli to, čo hľadáme. Je to tvoj život, ty rozhoduješ, či ti bude patriť, alebo nie. Sám si svetlom na nebi, tak ako všetci ostatní, čo spolu zdieľajú tento priestor. Buď preto tolerantný, neposudzuj a nezáviď, nehodnoť, pretože nič neostane, bez odozvy. Si časťou celku, nemôžeš byť nikdy sám. Tvoja cesta križuje cesty iných, napriek tomu, je len tvoja. Usmej sa a pozeraj dopredu, minulosť je preč a budúcnosť nepoznáš, si tu a teraz, len to je dôležité. Prítomnosť. Maj sa rád a dosiahneš všetko po čom túžiš. Ver si a nič ťa nesklame. O všetkom rozhoduješ len Ty. Nemôžeš nič pokaziť. Tvoje činy Ťa formujú. Nechaj veci plynúť a len buď . Nechaj sa unášať, si v dobrých rukách. Máš p...

Neverím, že píšem to čo som už pred pár minútami napísala. Pomyslela som si, že je to dobré, že by som to tak druhý x už nenapísala a zrazu to zmizlo z obrazovky. Dnes som sa prebudila s myšlienkou o tvorení. Premýšľala som, že by som niečo vytvorila, ale v tom som sa začala na seba hnevať a pýtala som sa, prečo sa to stále opakuje, prečo stále musím niečo vymýšľať a aj tak stále nie som spokojná. V tom momente mi prišla odpoveď " Pretože tvorenie, je žitie. Tvoriť znamená žiť. Mať pocit, že mi stále niečo chýba je motivácia a sila ísť dopredu a prinášať nové veci. Ak ako som často hovorila, prečo musím začínať stále od znovu?? A nevidela som, že len pokračujem v ceste. My ľudia máme neobmedzený potenciál tvorenia, preto každá myšlienka, ktorá prináša nápad, je hodná našej pozornosti a úspechu.  Princíp tvorenia je v začiatkoch. Pretože tam máme vždy najväčšiu silu. Je to presne ako v prírode. Kedy má príroda najväčšiu silu? No predsa na jar, na začiatku svojho nového nikdy...

Pýtala som sa sama seba "Robím dosť? Učím sa dosť? Pomáham dosť?" . A potom prišla otázka "Koľko je dosť? Je dosť málo, alebo už veľa? Znie to zamotane. Ale prišla som na odpoveď. Ideál je skrátka "akurát" :-). Pre každého má to jeho "akurát" iný rozmer. Ako však spoznám, čo je akurát. Akurát je stred. Smerom k mínusu, je to málo. Viete, že Vám niečo chýba, aby ste boli spokojní. Smerom k plusu je to "akurát" už moc. Viete to podľa toho, že ste unavení, frustrovaní, nešťastní, smutní, preťažení… Navyše Vám to, čo už je za hranicou "akurát" spôsobuje aj fyzické problémy. Je to presne ako s jedlom. Keď mám ešte nejakú rezervu, zmestí sa aj malý dezertík, ktorý ma poteší a neublíži. Keď sa prejem, viem že je to už moc a vtedy mi je ťažko, nemôžem sa pohnúť ani nadýchnuť, je mi zle a bolí ma žalúdok. Nie je to tak náhodou paralela s bežným životom? Keď je niečoho moc…veď je to také isté…nemôžeme dýchať, nemáme čas na poriadny nádych. ...

Vždy sa dokážem riadne vytrápiť na lyžiach, hlavne kým si zvyknem zase na všetko na čo si mám zvyknúť. Aj teraz. Najprv som robila scény, ale potom som sa pomali ukľudnila :-) to je taký môj bežný spôsob fungovania. A potom, v jednom pre mňa ťažkom úseku som niečo pochopila. Sú úseky na svahu, ktoré mám rada, lebo sa príliš nenatrápim, je to tam také tiahle, mierne a tam si užívam, lebo sa nebojím. Že spadnem, alebo, že sa nedajbože dolámem . Potom príde úsek, ktorý je veľmi strmý, zľadovatelý a tam spomalím. Som v kŕči, bojím sa. Kedysi som v takýchto úsekoch zastala a stála som tam aj niekoľko minút a pozerala, ako zísť, ktorým smerom. Bolo to ale v období, keď som stála na mieste aj v bežnom živote. Presne ako na tom ťažkom kopci. Človek stojí a beznádejne pozerá do tej jamy pred sebou a nevidí cestu, ako zísť, ako sa pohnúť vpred, je úplne paralyzovaný. Potom mi prišlo, že je to vlastne rovnaké ako v bežnom živote. Sú obdobia, kedy sa len vezieme, ideme po vychodenej ceste, ro...

Tak mi zase včera prišla myšlienka: Som hlavná postava v hre s názvom Život. Ostatní okolo mňa hrajú vedľajšie role. Pred nástupom na scénu je všetko pripravené. Všetci čakajú na svojich miestach. Zatial nikto netuší, že sa zmení dej, príde zápletka. Dôležité- ja som hlavná postava, vo svojom scenári. Každý ďalší človek má svoj vlastný scenár. V ktorom hrá on hlavnú rolu. Scény sa prelýnajú navzájom. V iných scenároch hrám vedľajšie role zase ja. Dôležité- každá hlavná postava je dôležitá. Každá hlavná postava je jedinečná. Podobnosť s inými postavami je čisto náhodná (aj keď na nahody neverím:) Dôležité- každý človek je dôležitý. Nikto nie je viac, alebo menej ako ten druhý. Všetci hráme tak, ako najlepšie vieme. Pozerať sa týmito očami na ľudí okolo seba, je oslobodzujúce.

Je skutočne oslobodzujúce vymaniť sa z modelu napĺňania predstáv druhých ľudí o Vás. Je skutočne oslobodzujúce robiť vlastné rozhodnutia a nemať pri tom pocit viny. Je skutočne oslobodzujúce vedieť, že všetko čo robíte, je presne také ako ste Vy sami, aj keď to nemusí byť vždy len to dobré. Je skutočne oslobodzujúce vedieť, kto ste. Potom sa Vás už nič nedotkne. A keď sa niekomu nepáči čo robíte, je to jeho vec, jeho problém. Vás sa to netýka. Vedomie týchto pár viet obsahuje Vašu slobodu. 

Minule som stretla jedného človeka, ktorého som nevidela 30 rokov, no vlastne sme sa videli, keď som bola malá, ale veľmi dobre si pamätám ten okamih. Bolo to fajn, vždy je to príjemné, keď ľudia vedia o Vás, poznajú Vašu minulosť, to čím ste prešli a čo Vás ovplyvnilo, sformovalo. Tak sa ma pýtal, ako sa mám. Ja že dobre. Povedal, že áno, všetci bojujeme. Tak mi to prišlo vtedy, či bojujem. Nič som nepovedala, lebo som vlastne nevedela. Potom sa ma opýtal, čo robím. Zase mi v duchu preletelo, čo ja vlastne robím, no to bude na dlho. Povedala som len, že lektora a že sa venujem alternatívnym veciam, ale keď som to hovorila, tak som si stále myslela, že to proste zase budem musieť vysvetlovať. Pozrel sa na mňa a povedal len "Tak si sa našla. To je super." Tak som tam stála s otvorenými ústami. Jednou vetou to uzavrel. Potom som nad tou vetou premýšlala. Ľudia nám predávajú rôzne odkazy. Toto bol jeden z nich. Za poslednú dobu som dostala niekoľko potvrdení, že som na správn...

Keď som bola malá, mala som veľmi rada rozprávky o dráčikovi. Bol to dráčik prirodzene chŕliaci oheň, ale on sa rozhodol, že bude požiarnikom. Tak som mala niekedy pocit, že neznášal ten svoj oheň. Vždy na úvod si povedal, že chce byť požiarnikom a potom sa ním aj na malú chvíľu stal, ale keď v ňom zahorela vášeň, vždy všetko svojím ohňom spálil, aj keď sa snažil akokoľvek. Skrátka sa mu byť požiarnikom darilo len na polovicu, pretože sa mu nedarilo nechŕliť oheň. Môžme sa stať čím chceme, ale nikdy nemôžme potlačiť svoju prirodzenosť. Naša podstata, to čím sme, čo máme v sebe, tam vždy bude a bude sa chcieť prejavovať. A jednoznačne sa aj prejavuje a to práve vo chvíľach najväčšej vášne. Preto, ak náhodou stále neviete, kým ste, sledujte seba v čase keď sa zapálite, keď zapálite oheň vo svojom srdci. Kedy sa to deje, čo to vo Vás vyvolalo, čo Vám ho zapálilo. Môže to byť čokoľvek. A potom sledujte, čo Vám Váš oheň hasí, kedy a čo robíte automaticky, bez záujmu, bez vášne. Sú tiet...

Dnes sa mi podarilo zapliesť sa do jednej debaty na fb, keď som okomentovala jeden príspevok. Napísala som svoj názor. Keďže môj vnútorný hlas reaguje veľmi rýchlo, a kričí dostatočne hlasno, hneď som ho počula ako mi hovorí " počkaj si na reakciu bude tu rýchlo, no a nie je to pre teba moc dobré, že reaguješ, lebo toto sa ti nebude veľmi páčiť". Samozrejme sa stalo presne to, čo sa malo stať. Reakcia na môj príspevok prišla, ale negatívna. Najprv sa mi zvyhol mierne, no viac tlak. Potom som začala byť zúfalá, pretože začalo byť jasné, že mi tí dotyční nerozumejú, mala som pocit, že rozprávame inou rečou. Nevedela som pochopiť, ako je možné, že osi niekto moju reakciu vysvetluje inak ako som ju ja predsa myslela. Potom som sa začala analyzovať, ok, tak zober to tak, že ľudia nemusia rozmýšlať ako ty, čo ani nemôžu, ale, to mi nestačilo, veď presda nemôžem nechať veci nevysvetlené. Vnútorný hlas mi hovoril, aby som to už nechala, že to nemá význam, aby som sa nesnažila vy...

Miluje. Miluje SEBA. Svoju dušu, svoje telo. Začne tancovať, až keď sa tieto dve roviny prepoja. Žena, čo tancuje kvôli mužovi, nemiluje SEBA. Potrebuje obdiv z vonku. Nie je prepojená so svojou dušou, používa len telo. Ako spozná, že to tak je? Častokrát sa potom cíti zle. Že to prehnala, že bola príliš vyzývavá, že nemala hranice, že nedala hranice. Žena, čo netancuje, nemiluje SEBA. Svoju dušu, svoje telo. Necíti to a nemá potrebu sa prejaviť. Keď tancuje žena, čo miluje SEBA, je šťastná, pretože je ONA šťastná. Keď žena, čo miluje SEBA tancuje so svojim mužom, vždy je to prvý krát. Ako keď sa stretli a zamilovali. Je to to isté. Ten istý pocit, tá istá emócia, to isté vzrušenie, tá istá vášeň. Len láska, tá je oveľa hlbšia. Keď žena, čo miluje SEBA tancuje pre svojho muža, vie, že je celá. A on to vie tiež. Keď žena tancuje a miluje SEBA, sú v tom všetky hviezdy neba a ONA, žiari celá. Najkrajšia z hviezd. Tancujúca, milujúc...

V č era pri tetovan í sme si debatovali s taterom o veciach medzi nebom a zemou a bolo to fajn, a ž na t ú miestami neznesite ľ n ú boles ť .  H ľ adala som intuit í vne č loveka, č o mi sadne a stalo sa.  P áč ilo sa mi ako rozpr á val, ž e tetovanie je ritu á l, ž e to m á h ĺ bku a boles ť treba c í ti ť , aby č lovek vedel, ž e sa to deje. Cel é mi to zapad á . Nau č ili sme sa nec í ti ť a boles ť , sm ú tok, em ó cie potl áč a ť . Ani nevieme, ž e ich m á me. V ô bec si ich č asto kr á t neuvedomujeme, lebo tak n á s to   nau č ili.  Motív, ja som si myslela, že musí byť na celý život, ale on mi povedal, že si myslí, že je to niečo, čo nám bude pripomínať práve to obdobie, ktorým prechádzame- bude to spomienka. Áno, o to viac som si uvedomila, že to, čo považujem za prelomové obdobie v mojom živote, je práve toto obdobie a že mi stojí za to, si ho pripomínať ..kedykoľvek. A že prídu ďalšie prelomové obdobia? Možno áno, to teraz len tuším, a či bu...

Viem, že som jedinečná a mám svoju cestu. Viem, že nie je nikto taký ako ja, pretože každý je jedinečný a má svoju cestu. Viem, že to čo viem dnes a čo si myslím dnes , zajtra nemusí platiť. Viem, že veci sa stále menia. Viem, že nemôžem strácať čas s niečím, čo ma nebaví a nenapĺňa. Viem, že nemôžem nikomu hovoriť, čo má robiť. Viem, že každý koho stretnem a zanechá vo mne stopu, je pre mňa dôležitý. Viem, že najdôležitejšia vec na svete je láska. Viem, že idem stále dopredu. Viem, že sa nechcem zastavovať. Viem, že sa nechcem báť. Viem, čo ma baví. Začínam vedieť, kto som. Viem, že všetok čas čo mám, by som mohla stráviť zaoberaním sa sebou, pretože len to má pre mňa význam. Viem, len to, čo už poznám, čo som prežila, alebo to, na čo som si spomenula. Viem, že to, čo je dobré pre mňa, je dobré len pre mňa. Neviem, či je to dobré aj pre iných. Neviem veľa vecí. Neviem, prečo sa druhým deje to, čo sa im deje, nemôžem to vedieť, nie som oni. Neviem...

Mali sme v záhrade pavinič. Vysadila som dva korene. To ale teraz nie je podstatné. Časom sa pavinič rozrástol tak ako sa nám to páčilo, ale neskôr začal prerastať viac a viac. Začal pokrývať kríky a stromy naokolo a vyrastať na miestach, kde by to nikto nečakal. Dnes som znovu analyzovala svoje emócie. Niektoré mám rada, niektoré mi vadia. Jedna z emocií s ktorou mám problém je hnev. Nie je to ale hnev o ktorom viete, nie je to amok, ani krik, agresivita. Je to hnev, ktorý sa ako hnev netvári. Má rôzne iné pomenovania ako napr. zlý pocit, dotklo sa ma niečo, som sklamaná a podobne. Ale v tom prapôvodnom zmysle je to hnev. Nemusíte o ňom vedieť a napriek tomu Vás formuje, ovplyvňuje. Neviete ho ale identifikovať, pretože ste ho premenovali, zapreli, potlačili. Kedysi. Dávno. No a takto si s ním žijete celý život. S pocitom "toto sa ma dotklo" . Ale pritom ide o pocit "hnevám sa". Ja už dnes viem, že nie je pre mňa dobré hnev skladovať. Je dôležité ho sp...

Malý brat hovorí veľkej sestre: On : "Ty seš hezká" Ona: "Ty seš hezkej" On: "Ty seš hezká" Ona: "Ale maminka je hezčí než já. Maminka je nejhezčí ze všech." Ticho. Ona: "Rodiče jsou nejdúležitejší. Rodiče jsouvúbec ti nejdúležitejší ze všech. Rodiče, prarodiče a praprarodiče." Ticho. Potom ako sa dovedeli, že v Taliansku sa hovorí po taliansky. Ona a on: " Já se chci naučit po anglicky, nemecky, po italsky, po indiánsky." Rodičia sedeli s nimi pri jednom stole, ale ani jeden tam vtedy vlastne nebol. Asi ani nepočuli svoje deti o čom sa bavia. Ale ja som ich počula, tie múdre deti. Bolo to krásne a smutné, pretože som vedela, že ich rodičia ich nepočujú a možno ani nevidia. Stretli sme sa ešte raz. Detičky držali maminku, každé za jednu ruku a ponáhľali sa od zmrzliny, a večernej zábavy, lebo ako povedala maminka " Tatínek má fotbálek a nesmí ho zmeškat" Tatínek išiel pár krokov za nimi s mob...

Smerom k matke a dcére, je to taká paralela k večnej otázke čo bolo skôr. Vajce, alebo sliepka. Matka, alebo dcéra. Neprišla som na to...asi to nie je ani dôležité, lebo ten kolobeh stále pokračuje. Objímať srdcom znamená, byť v tom okamihu v stave tu a teraz a vedome ho prežiť. Nie je to zautomatizovaný pohyb. Je dôležité si ho uvedomiť na inej úrovni. Na úrovni srdca. A môže sa stať, že budete mať prvý krát pocit, aký ste ešte v živote nezažili, pretože ste si mysleli, že Vám to stačí, kráčať po povrchu. Mysleli ste si, že tak to má byť, no a okrem toho je to také bezpečné. Len ak si dovolíte zostúpiť nižšie, až potom sa Vám ukáže kto vlastne ste a čo chcete pre seba a pre ostatných. Čo chcete dávať a prijímať a ako. A potom sa začnú diať zázraky. Nebojte sa toho, že budete plakať. To sa len to vaše srdce takto teší z toho, že odovzdáva a dostáva to, čo potrebuje. 

Noo, keďže nesledujem správy a nečítam ani noviny, nenarazila som na túto záležitosť sama, ale mi o tom povedali známi. Na Slovensku vraj prebieha masívna kampaň zameraná proti alternatívnej medicíne, homeopatii, dnes bol v Sme článok namierený proti TČM. Môj názor je takýto a mám potrebu sa vyjadriť. Chcela by som, želám si to, aby si každý človek uvedomil, že on sám má možnosť voľby, či sa rozhodne pre ten, alebo iný spôsob liečby a starostlivosti o zdravie. To je prvá vec. Druhá vec je, a jednoducho to musím napísať, že, FARMACEUTICKÝ PRIEMYSEL, ktorý dlhodobo ťaží z chorôb ľudí a profituje z nich, sa chytá takýchto praktík práve z dôvodu odchodu zrejme veľkého počtu ľudí do alternatívnych vôd. Jednoducho je to predsmrtný záchvev lodi, čo sa veľmi pomaly potápa, alebo sa len začne potápať, ale to vedia oni, ako to je. Chcela by som, želám si, aby sa ľudia nedali týmito článkami a rôznymi pokusmi o spochybnenie viery v alternatívne postupy, ktorým veria, zneistiť. Verte sv...

Rezonuje u mňa už pár dní. Toto slovo- spolupráca. Vieme čo znamená? Zisťujem, že je veľmi dôležitá. Je to cesta ako spoločne existovať. Ako sa dopĺňať. Ako sa cítiť potrebným. Spôsob, ako si uvedomiť svoju individualitu. Zaujímavé. Uvedomenie si seba cez spoluprácu s ostatnými ľuďmi. Je to veľký dar mať možnosť spolupracovať. Vytvárať. Čokoľvek a kdekoľvek. Spolu. Učíme sa to. Dôležité ale je, zachovanie individuality každého človeka. Pripustenie, že sme každí iní. Pracovať s tým, že nechceme prerábať nikoho. Pracovať na sebe, ale vnímať aj svoje okolie. Doma, v práci, v škole, na ceste v aute. Je to ťažká ale veľmi prínosná cesta. Vyžaduje veľa sebakontroly, ohľaduplnosti, odhodlania, dôvery, lásky. Dôvery v seba a v ostatných. Spolu tvoríme realitu. Nie je možné byť v tom sám. To by sme museli žiť v pralese, ale aj tam by sme museli spolupracovať- s prírodou. Lebo ak by sa to nedialo, zničila by nás, alebo my ju. Je to riziko, ktoré sa môže stať aj v našom živote. Mali by sme na to...

Je to tak. Sú to práve naše želania, ktoré nám dokážu komplikovať život. Dostaneme presne to, čo žiadame. Chceme byť strašne bohatí, strašne šťastní, strašne úspešní, strašne zdraví. Hlavne aby to bolo strašne cítiť, aby sme si to uvedomili, aby sme vedeli, že sa to deje. No a ono sa to aj deje. Len my sa nemáme akosi úplne bohato, šťastne, úspešne, zdravo. A nevieme prečo. V čom je problém? Veď sa tak strašne snažíme. Možno práve v tom, že sa strašne snažíme, že to strašne chceme. Strašne, strašne, strašne. Slovo je problém. Ako často ho vyslovíme? Ajaaj. Ja sa sledujem a je to veeeľmi ťažké, nepoužívať ho pravidelne. Rezonancia tohto slova je ale presne taká, aký je jej skutočný význam. Pozrela som sa na to v slovníku. Toto slovo znamená- p ôsobiaci, vzbudzujúci, naháňajúci strach, hrôzu, des, desný, hrozný , strašlivý . A ešte zopár desivých významov a spojení, ale to nebudem už rozpisovať. Toľko jazykové okienko. Význam slova je deštruktívny. My sme si ale zvykli ho spájať s kr...

Aby všetci, ktorí majú to šťastie a pracujú, starajú sa, učia, alebo žijú s deťmi vedeli. Aby boli ochotní aspoň trochu pripustiť myšlienku, že tieto deti sú iné. Aby začali pátrať a hľadať prečo je ich dieťa také aké je. Aj to je cesta ako nájsť seba, nemusí to byť cez rodiča, alebo dospelého. Skúmajte, čo Vám Vaše dieťa hovorí. Smeruje nás správnou cestou, aj keď tomu častokrát nerozumieme. Vytvárame spoluprácu. Sme v tomto procese vzájomne prepojení. Každý do neho vstupuje so svojim vlastným vkladom, sme partneri. Dnešní mladí učitelia majú šancu byť pravdiví. Cez svoje deti, sa spoznajú, lebo tieto deti im prídu do života práve preto. Ale kto im to povie, keď deti nikto nepočúva? Možno rodič, ktorý vie. Ak viete, rozprávajte. Možno práve Vaše slová budú tie, ktoré chýbali do toho celku, aby sa veci začali meniť. Zasejete semienko a to bude klíčiť a raz bude mať silné korene vedomia toho, čo je naozaj dôležité. Želám si to z celého srdca a prajem všetkým aby sa im podarilo nájsť to...

Minule som písala o zážitku s policajtami. O tom, ako si vymysleli obvinenie a ako som ja reagovala, čo to so mnou urobilo. Nespravodlivosť je veľká vec. Reagujeme na ňu rôzne. Stálo ma veľa síl ustáť to, aj keď to vo mne vrelo. Včera čuduj sa svete. Idem si domov a čo nevidím- papuča na kolese. Inak som naozaj vďačná za auto čo stálo tak, že som si všimla ich papuču, lebo tú moju by som z môjho zorného uhla nevidela. Inak.. Nemalo by to mať výraznejšiu farbu? Viete, lebo niekedy to človek nemusí ani vidieť, aj to sa v našej rodine už stalo :D No skrátka papuča, lebo veď zákaz zastavenia. Prvé čo ma napadlo, že nemám peniaze, a ako to ja zaplatím a ja to tam nepoznám, kde je bankomat a pod. ale, v relatívnom kľude. Áno urobila som chybu a za chyby sa platí. Susedné auto zavolalo na číslo, ktoré tam bolo uvedené, lebo ja som volala manželovi. Veď manžel vyrieši všetko. Podľa môjho zmýšľania samozrejme, aj keď jemne som tušila, že nie. Pani zo susedného auta sa ma pýta, že či volám n...

Pre tento štát, som ja konkrétne, nepoužiteľná. Zdá sa, že moje nároky sú také vysoké, že nie som hodna toho, aby mi štát preplácal zdravotné poistenie. Prečo? Pretože mám štyri absurdné požiadavky, ktoré prezentujem v rámci výberu zamestnania. A  to sú: Chcem prácu čo ma bude baviť a tešiť Chcem mať dostatok času aby som sa mohla starať o rodinu a aby som mohla tráviť čas s rodinou Chcem mať čas na svoje záujmy, písanie, čítanie, niekedy cvičenie Chcem mať čas pomáhať ľuďom, aby boli šťastnejší, kľudne aj zadarmo, lebo ja viem že svoju odmenu raz dostanem Toto sú štyri dôvody, prečo mi na úrade nenájdu prácu a prečo si budem to poistenie nakoniec musieť platiť sama. Lebo sú to presne tie dôvody, ktoré sú najmenej oceňované, nedôležité, nereálne a vôbec, koho to zaujíma, že vlastne nejaké predstavy mám. Alebo som len ja divná? Nie, nie som. Len nechcem skrátka robiť to čo necítim, len preto, že to tak robia všetci ostatní, že je to prezentov...

Prisnila sa mi myšlienka o šťastí. Len toľko, aby som napísala, že sme to len my sami, ktorí sme zodpovední za svoje šťastie, za svoj život, za svoje trápenie, dobrú náladu, radosť. Mali by sme si to stále dookola opakovať a pripomínať. Lebo je to tak. Chápem, že je veľa ľudí, ktorí sú zvyknutí a inak to nevedia, za toto všetko viniť ostatných. Tak na to zabudnite. Nikto nie je zodpovedný za to, ako sa cítite. Sú to len Vaše rozhodnutia a ako si to urobíte tak to budete mať. Presne ako v porekadle, ako si usteliem tak budem spať. Stále ma tie univerzálne pravdy prekvapia :) Preto ak sa hneváte na kohokoľvek, že Vám ubližuje, presmerujte pohľad na seba. Lebo deje sa to len preto, lebo ste to dovolili. A potom s tým asi súhlasíte. A potom nemáte nárok sa sťažovať. Alebo tvrdíte, že ste si už zvykli? Ako je to? Že zvyk je železná košeľa? Veru áno, presne. V tej sa ale nedá dýchať, ani žiť. Oblečte si ju, a žiť nebudete. Nadýchnete sa znova, až keď ju dáte zo seba dole. Tak to urobte. A n...

Vnímam okolo seba veľa ľudí, ktorí nevedia ako ďalej. Cítia, že cesta ktorou sa uberajú nie je tá správna. Väčšinou sú nešťastní a utrápení, nič ich neteší a nemajú pocit naplnenia. A preto hľadajú a hľadajú. Pozerajú na svoje okolie a  hľadajú vzory. Hľadajú svoju cestu v ceste iných ľudí a myslia si, že keď sa stanú nimi, budú aj oni sami šťastní.  Lenže šťastie nepríde ani potom, keď sa začnú ku svojmu vzoru približovať. Nezlepší sa vôbec nič. Nie len že sa nezlepší.  Ich pocit  zo seba  samých sa dokonca zhorší, pretože naplnenie sa nedostaví. A príde pocit frustrácie, prázdnoty a nepochopenia. Nepochopenia z toho, prečo to nevyšlo, keď sa tak snažili. Kde sa len stala chyba. Chyba sa stala už na začiatku, keď sme si naivne mysleli, že sa m ôže me stať rovnakým ako je niekto iný. To nás celé pomýlilo. Ale keďže sa nemôžme stať nikým iným, zase je len všetko tak ako bolo. Ja som ale chcela písať o niečom čo by mohlo byť návodom ako sa nájsť. Čítala som ned...

Robiť dobro sa dá rôznymi spôsobmi. Bojovať proti zlu sa dá rôznymi spôsobmi. Čo je ale zlo a čo je dobro? Aké máme zaužívané predstavy? Dobro sú aj maličkosti, ktoré pokladáme za nedostatočné, malé. Ale všetko sa ráta, všetko je dôležité. Čo je s dobrým úmyslom a láskou konané, to je veľké. Láska, práca čo Vás naplní, partner, ktorý Vám dá lásku. Ak to nemáte a jedného dňa naberiete odvahu zabojovať o to a zmeniť niečo, Váš boj ste vyhrali. Zlo neznamená len to, čo je veľké, zlo je aj to, čo nás nenapĺňa a napriek tomu to robíme. Preto bojovať so zlom znamená aj to, hájiť si, po čom túži naša duša. Uprednostniť seba a darovať si lásku. Vždy to začína od nás. Je to náš vnútorný boj. Keď sa naučíte cítiť lásku k sebe, budete presne vedieť, čo je zlo. Budete mať potrebu sa proti nemu   postaviť. A môže to byť len nepríjemná situácia v ktorej sa ocitnete a budete presne vedieť, že treba niečo urobiť. Aby ste dali šancu iným uvedomiť si, že existuje aj iná cesta. Bojovať so zlom zname...

Dávať lásku - všetkým a všetkému okolo nás Prijímať lásku - mať rád seba, uvedomiť si, kto som a prečo som sem prišiel Konať dobro - aby bolo odmenené dobrom Postaviť sa zlu - lebo vždy mám možnosť voľby

Dnešné deti sú iné. Hovorí sa o tom veľa. Prichádzajú hlavne do rodín, kde je nutné zmeniť zaužívané generačné modely, ktoré nie sú zdravé. Tieto deti sa vyznačujú tým, že ich reakcie na rôzne udalosti sú často krát očami rodičov hodnotené ako prehnané. Sú veľmi citlivé. Na všetko, čo sa okolo nich deje, hlavne na záležitosti týkajúce sa ich najbližšej rodiny. Veľmi intenzívne vnímajú každú krivdu. Majú o nás strach. Stále nás kútikom oka pozorujú. Keď zídeme s cesty, dajú nám to vedieť. Plačom, krikom. Chcú aby sme otvorili oči. Oni prišli aby nám v tom pomohli. Aby nám ukázali, kto sme. My rodičia to ale častokrát, a povedala by som že takmer stále, prehliadame. Potom nevieme čo sa deje. Pozerajme sa na deti inak. Aspoň to prosím Vás skúsme. Hľadajme v ich správaní odkazy pre nás, lebo sú tam. Tieto deti majú vysokú emočnú inteligenciu. Sú neskutočne silné, ale aj neskutočne citlivé. Nie sú takí ako sme my. Ale sú takí, akí sme boli keď sme boli malí. Majú entuziazmus a neutíchajúcu...

Bola raz jedna rodinná pizzeria. Existovala už niekoľko generácií a fungovala spokojne aj keď zisk nebol vždy vysoký, ale spolu zvládali prekonať aj ťažšie chvíle. Jedného dňa nastúpila do tejto pizzerie mladá čašníčka. Spočiatku sa neprejavovala aktívne. Rodina jej častokrát pomohla, napríklad keď mala   problémy a nevedela sa s nimi vysporiadať sama. Pizzeria si žila vlastným životom ale časy prosperity sa začali meniť a pizzeria mala menšie zisky. Nechodilo toľko klientov ako kedysi, dokonca mali problém sa uživiť a v najhlbšom vnútri možno aj padla myšlienka rodinný podnik zavrieť. Nikdy sa to ale nestalo, pretože sa v rámci rodiny vždy našiel niekto kto potiahol aj ostatných, v tom bola ich sila. Paradoxne práve v tomto období sa novej čašníčke darilo. Netušila čo sa deje na pozadí, keďže nikto sa netváril nešťastne natoľko aby sa dalo odhaliť, že majú nejaké problémy. A preto, keďže bola plná nápadov a entuziazmu, a svojim spôsobom chcela byť ešte užitočnejšia, prišla so zle...

No nem ôžem nenapísať o zážitku spred pol hodiny. Zastavili ma policajti, pri Zlatých pieskoch ako sa ide smerom od Tesca. Som si len tak mimochodom všimla blikajúce svetlá. Tak som zastavila, pre istotu, lebo naozaj takto ma ešte nezastavili. Príde panáčik a že doklady. Dám mu doklady, pozerá a po pol minúte vysloví už asi dopredu nacvičenú vetu " to neviete ten mobil pustiť z ruky ani keď idú okolo Vás policajti? " no vážení skoro mi oči vypadli. Obvinil ma z niečoho čo som neurobila, a to je veru silná káva. Tak mu hovorím, že v žiadnom prípade som netelefonovala, a že či chce môj mobil. A on že nie, že on má svoj. Akože pokus o vtip. Tak mu hovorím, že keď ma obvinil, ja mám právo sa k tomu vyjadriť a že teda, či chce mobil aby si pozrel posledný hovor. Na to mi povedal, že čo sa paprčím!! Tak ja že nie, ale mám právo sa obhájiť, keď to nie je pravda, čo hovorí. Páni policajti, a čo čakáte, že budem ticho?? Že si vymyslíte obvinenie, a koľko krát ste to už urobili?? A ja...

Toto je veľmi bolestná téma. Je to také smutné preto, lebo žiaden z aktérov nerobí veci vedome. Ani ten čo zneužíva, ani ten čo je zneužívaný o tom vlastne nevie. A preto je tento proces nenápadný, nepovšimnutý a v podstate často neriešený. Pretože navonok nemusí byť viditeľný. Finálne vidíme obraz, kde rodič povzbudzuje svoje dieťa napríklad pri športovom zápase, alebo v snahe o dobré známky. Na prvý pohľad si možno nič nevšimneme, ale keď sa pozrieme bližšie, zbadáme v očiach dieťaťa namiesto radosti strach a v očiach rodiča namiesto hrdosti- strach. Ani jeden z aktérov si svoje výkony neužíva. Nejde tu totiž o zábavu. Samozrejme toto sa nedeje vždy a u každého, ale deje sa to veľmi často. Je to deštruktívny prístup zo strany rodiča, o ktorom by sme mali vedieť. Deštruktívny preto, lebo pomaly, ale systematicky vedie dieťa k tomu, aby všetko čo vo svojom živote neskôr urobí, podliehalo nedôvere. Nedôvere v seba. Deti o ktorých hovorím majú svoj klasický prejav správania. Sú labilné,...

Maj ma rada, povedala tichým hláskom už tisíci krát. No nepočul ju nik, ani včera, ani dnes. Sedí v kúte schúlená, hlavu má sklonenú, už ani nedýcha. Nikto o ňu nestojí. Chcela by sa hrať, ale zabávať sa, to vraj nie je to pravé, včera jej to opäť povedali. Treba brať veci seriózne, zarábať peniaze, riešiť vážne veci, hádať sa, hnevať sa, klamať, kričať.. Na zábavu nie je čas. Nik o nej nevie, netušia, že je smutná a stratená, tam kdesi hlboko. Zabudnutá, sama. Myslela si, že život bude zábava, smiech, radosť, láska, tak jej to ukázali. Tešila sa na všetko, preto sem prišla, aby si to užila. Niekedy dávno to tak bolo, ale dnes už sme dospelí, vraj nemáme čas. A jej hlások je taký slabý, nikto ho nepočuje. Maj ma rada, opäť dnes opakuje a čaká už roky. Na ten deň, keď to bude cítiť. Stále dúfa, stále verí, že slnko zasvieti na jej tvár a vyčarí úsmev. Je to príbeh jednej malej osôbky, ktorá sa skrýva v každom z nás. Každý deň sa ozývajú, ale počuje ich niekto? Začnime už dnes. Počúvať ...

Včera som si pozrela film Skřivánci na niti. Tak ako sa mi to deje od istej doby, že čítam medzi riadkami a počujem to čo je dôležité v záplave toho čo je povedané, včera som mala opäť jeden krát možnosť vychutnať si tento dar. Čo veta, to úžasné poznanie. Ako je to dávno čo film natočili? Vždy ma znova a znova prekvapí, koľko múdrosti sa skrýva v starých filmoch, len sa naučiť ich počuť. A netreba čítať žiadne moderné knihy. Páčilo sa mi všetko. Myšlienky, dialógy, scény bez slov. Jedna veta mi zostala v ušiach, aj keď neviem či je to zrovna tá najhlbšia myšlienka. Ale prišla mi veľmi vtipná, zároveň neuveriteľné poznanie, že je stále aktuálna. Krútim hlavou a usmievam sa, aj keď možno to nie je až také smiešne, ale mne je. Rudolf Hrušinský a jeho výrok,  počujem ho stále "V naší zemi je i nemožný možný" . Asi všetci chápeme, že  niekde v pozadí  je myšlienka absurdistanu, ktorý tu vládne i naďalej, ale musí tam byť ešte niečo navyše, inak by som si to nepamätala, lebo ...

Učím sa vyjadriť svoj názor bez potreby presviedčať bez potreby mať pravdu bez potreby vysvetľovať prečo Učím sa vyjadriť svoj názor a necítiť  sa pre to previnilo a rešpektovať názory druhých a myslieť na to, že každý môže mať svoju pravdu a žiť s vedomím, že niekto nebude so mnou súhlasiť.