O filme

V pondelok som pozerala jeden taký jednoduchý film. Ani som nemala v pláne ho dopozerať, nakoniec som ale neprepla inam. Príbeh bol v podstate o dvoch sestrách, jedna bola spokojný rodinný typ a druhá bola samotárka, ale viedla celkom dobrodružný život. Dej ubiehal tým smerom, že v určitej fáze si tie dve sestry začali navzájom vyčítať ich spôsob života. To spôsobilo, že obidve začali o svojom živote pochybovať. V závere však pochopili, že aj keď jedna druhej úplne nerozumie, každá je vo svojom živote spokojná. Výsledkom bolo prijatie svojho života, a pochopenie, že každý má svoju cestu, aj keď ju ostatní nemusia chápať.

Toto bol ale takmer ideálny scenár. V bežnom živote sa nám skôr stane, že keď prídu pochybnosti vzdávame sa úplne, alebo začneme žiť život niekoho iného v domnienke, že tak je to aj pre nás správne. Ale začneme sa cítiť zle, pretože sme sa dostali niekam, kde nemáme byť. Je to samozrejme skúsenosť, ktorá sa ráta, a ak sa nám podarí dostať späť na našu cestu, všetko je v poriadku. Nedajme sa zlákať cudzími ideálmi, cudzou cestou, cudzím šťastím. Nechcime byť niekým iným. Nezáviďme, nehodnoťme, neriešme prečo niekto to a iný tamto. Nesnažme sa pochopiť, lebo sa nám to aj tak nemusí podariť, nečakajme, že pochopíme. Vo vzťahu k inému človeku, sa môžeme len prizerať a rešpektovať jeho rozhodnutia.Je to ale ľahké nechať sa oklamať, zísť z vlastnej cesty. Oveľa ťažšie je vytrvať a ostať verný svojim ideálom, aj keď o nich ostatní pochybujú. Je to o odvahe a vytrvalosti. Koľko ľudí nás denne spochybňuje, deje sa to stále. Je to tréning, či odoláme, alebo nie. Nakoľko si veríme, nakoľko sme presvedčení o svojom konaní. Či sme dostatočne silní. Keď nás ale spochybňujú ľudia, nie je to také ťažké, ako keď o sebe začneme pochybovať my sami. Tu už začína vnútorný boj, ktorý si každý musí vybojovať sám vo svoj prospech, v prospech svojej duše. Koľkí z nás to nepochopia. A utečú skôr ako začnú vôbec robiť to, čo si predsavzali. Čo si sami pre seba vysnívali. Lebo veď majú pochybnosti, a tie majú veľkú váhu, vážia viac ako to po čom sme zatiaľ len túžili, ale ešte to nemáme. Pochybnosti sú živé, cítime ich, predstavy sú abstraktné a ešte je tu aj riziko, že sa nám niečo nepodarí. Pochybnosti majú k strachu veľmi blízko, a strach nás dostane na kolená. To si my ale vôbec neuvedomíme, lebo sme ho nepomenovali. Akonáhle sa pomenovanie pochybnosť zmení na pomenovanie strach, zasvieti červené svetlo,  a vtedy si môžeme povedať, že sa báť nechceme. Čo môžeme stratiť?  Mám aj ja pochybnosti, ale strach nechcem mať. Tak kašlem na to ako to dopadne, a idem do toho, nech je ako je, veď všetko má svoj význam. Ale len vtedy ak sa veci dejú, nie keď sme pasívni, vtedy len prežívame. Síce bezpečne, ale tak polomŕtvo. Preto riskujme, hľadajme svoju cestu kým nie je duša spokojná . A verme si, lebo dokážeme všetko.