Ako rodičia dokážu zneužívať deti a nevedia o tom

Toto je veľmi bolestná téma. Je to také smutné preto, lebo žiaden z aktérov nerobí veci vedome. Ani ten čo zneužíva, ani ten čo je zneužívaný o tom vlastne nevie. A preto je tento proces nenápadný, nepovšimnutý a v podstate často neriešený. Pretože navonok nemusí byť viditeľný. Finálne vidíme obraz, kde rodič povzbudzuje svoje dieťa napríklad pri športovom zápase, alebo v snahe o dobré známky. Na prvý pohľad si možno nič nevšimneme, ale keď sa pozrieme bližšie, zbadáme v očiach dieťaťa namiesto radosti strach a v očiach rodiča namiesto hrdosti- strach. Ani jeden z aktérov si svoje výkony neužíva. Nejde tu totiž o zábavu. Samozrejme toto sa nedeje vždy a u každého, ale deje sa to veľmi často. Je to deštruktívny prístup zo strany rodiča, o ktorom by sme mali vedieť. Deštruktívny preto, lebo pomaly, ale systematicky vedie dieťa k tomu, aby všetko čo vo svojom živote neskôr urobí, podliehalo nedôvere. Nedôvere v seba. Deti o ktorých hovorím majú svoj klasický prejav správania. Sú labilné, nervózne, prchké a pre rodiča spravia všetko. Bez ohľadu na to, ako je to pre samotné dieťa dôležité, jeho potreby sú na vedľajšej koľaji. Dejú sa tu dve veci, navzájom prepojené. Dieťa popiera seba, aby bol rodič spokojný, aby bol šťastný. Pretože dieťa vie, že je rodič vnútorne nešťastný. Deti majú na toto senzory, ktoré žiaden rodič nedokáže oklamať. Odhodlané dieťa má vnútornú potrebu rodiča zachraňovať. Akokoľvek. Je ochotné plniť rodičovi všetky tajné želania. A keď sa mu nedarí, začne byť frustrované a nervózne, pretože vie, že takto sa mu rodiča zachrániť nepodarí. Na strane rodiča pramení snaha o presadenie sa dieťaťa z jeho vlastnej vnútornej frustrácie. Frustrácia pramení z neschopnosti viezť uspokojujúci, šťastný a naplnený život. V snahe potešiť sa aspoň navonok, cez úspechy dieťaťa, začne na neho vyvíjať neprirodzený tlak, ktorý labilné dieťa nie je schopné zvládnuť dlhodobo. Rodič zneužíva dieťa vo svoj prospech, pre vlastný pocit uspokojenia. Toto si ale ani jeden z nich neuvedomuje. Keby to vedel rodič, vedome by takúto krivdu svojmu dieťaťu nespôsoboval. Preto je dôležité sledovať ako je dieťa spokojné, ako je vyrovnané vo svojich výkonoch. Preto je potrebné sledovať svoje reakcie. Čo v nás spôsobuje ak je dieťa "neúspešné". Čo to v nás vyvoláva a prečo. Analyzujme vlastné pocity. Je to veľmi dôležité. Lebo deti sú nám rodičom oddané a urobia všetko, len aby sme boli šťastní, bohužiaľ aj za cenu sebazaprenia a trápenia. Dovoľme deťom robiť nám radosť, ale len v prípade, že sa tešia samé. Samozrejme sklamanie z prehry je prirodzené, ale ak je reakcia neprimeraná, treba sa pýtať prečo. Nie je to niečo čo by sme mali prehliadať, ovplyvňuje to celý budúci život dieťaťa. Dnes môže kopať do steny zo zúrivosti, ale o 20 rokov už možno nezvládne existovať bez liekov na utíšenie depresie. A raz bude mať vlastné deti. Čo myslíte, ako ich vychová, akú vnútornú silu im ponúkne, keď samé žiadnu nemá. Pretože mu ju ani jeho rodičia nedokázali odovzdať. Frustrovaný rodič, ktorý si neverí, vychová dieťa podobnej kvality, a to nikto z nás nechce. Zamerajme opäť pozornosť na vlastnú nespokojnosť, na vlastný pocit. Výsledkom by malo byť pochopenie seba, zmena energie ktorú vyžarujeme a ktorú dieťa nasáva ako špongia. Rodič prestane zneužívať vlastné dieťa v momente, keď prevezme zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk. Keď naberie odvahu a začne bojovať proti energii strachu, ktorú si nesie v sebe. Tlak na dieťa sa zmierni, alebo odstráni a ono si bude môcť svoje výkony užívať s radosťou. Neúspech nebude prehrou, ale bude posilnením. Zmení sa na hnací motor, ktorí prinesie úspechy. Či už v zmysle, že sa dieťa naučí prehrávať, alebo sa zvýši jeho vlastná ctižiadosť v prekonávaní svojich hraníc. Prirodzene, nenásilne, hravo a hlavne zdravo.