Jeden príbeh o viere

Predstav si pred sebou veľký, vysoký múr. Na jednej strane sa deje svet a na druhej strane toho veľkého múra čo ťa oddelil od tvojej podstaty, stojíš ty. Predstav si, že sa tam nachádzaš. Nie je tam nikto iný len ty. Sám. Držíš v rukách všetok svoj život. Je to dar. Ten najkrajší. Máš právo o ňom rozhodovať a zvoliť si, ako s ním naložíš. Ten dar miluješ nadovšetko. Je to tvoj najväčší poklad. A ty to vieš. Zároveň vieš aj to, kým si a prečo si sem prišiel. Všetko držíš vo svojich rukách a všetko dôverne poznáš. Si to ty sám. Je to tvoja podstata. Nemôžeš sa pomýliť. Stojíš na štartovacej čiare a si odhodlaný, si plný vášne do života, máš úžasný plán naplnenia svojej duše, máš prísľub, že ťa bude viesť a že ti bude vždy na blízku. Tešíš sa na to dobrodružstvo čo ťa čaká. Máš hlbokú vieru v to všetko. V seba. Pomaly sa otvára brána pred tebou a ty vstupuješ do skutočného sveta. Vidíš seba a mnohých iných ako kráčajú plní odhodlania a nesú si svoje dary. Každý sám za seba, so svojim plánom, na svojej vlastnej ceste, v kontakte s ostatnými. Čo sa udeje potom? Si už veľmi ďaleko od tej brány z ktorej si vyšiel a tak postupne zabúdaš. Rastieš a je okolo teba kopec ľudí, ktorí ťa vnímajú. Oni vedia kto si. A posudzujú ťa. Hodnotia. Hovoria ti, kto si. Ešte šťastie, pretože ty sám to už nevieš. Veríš tomu, pretože chceš vedieť kým si, ale pretože sa na to nepamätáš, si vďačný za to, že sú tu ostatní, ktorí ti to povedia. Hovoria ti ale rôzne veci. O tebe. Často krát nie pekné. A ty to prijímaš. Veríš. Im. Veď by ti predsa neklamali. A je to aj tak jediná možnosť ako sa dozvedieť kto si. Navyše ťa tak dobre poznajú. A tak vyrastáš vo viere, že si tým, o kom ostatní povedali, že si. 

"Never ostatným, že si tým o kom ti povedali že si . Nikto ti nemôže tvrdiť, že si taký, alebo onaký. Nikto ťa nepozná. Jediný kto vie aký naozaj si, si ty sám."

Potom prejde dlhý čas, a stane sa niečo, čo otočí tvoj život hore nohami. Niečo sa udeje. Táto udalosť všetko zmení. Možno je to vážna choroba, strata človeka, ktorého miluješ, strata záujmu o život, depresia, frustrácia. Momenty, ktoré ťa prinútia premýšľať. Cez telo sa k sebe vraciame najrýchlejšie. Choroba tela je viditeľnejšia a urgentnejšia ako choroba duše, avšak ak trpí duša, je to zdvihnutý prst pred chorobou tela. No pretože nevieš, že máš dušu, nepočuješ ani jej volanie o pomoc. Choroba tela ťa paralyzuje, kričí dostatočne nahlas. 

"Začni liečiť telo a vedz, že duša je jeho súčasťou. Začni sa vracať k tomu, kým si. Spomeň si na život vo svojich rukách. Na vášeň, radosť, lásku. Začni veriť sám sebe. Je to jediná cesta k uzdraveniu tela aj duše. "

Vieš, choroby majú rôzne dôvody. Nepoznáme presný význam. Nepoznáme zámer. Ale viera vo vyliečenie nás skutočne môže liečiť.No niekedy si duša zvolí, že choroba tela, alebo duše má vyliečiť cez nás niekoho iného. Choroba je prostriedok pomoci. Ukazuje nám, aby sme spomalili, šetrili sa, neriešili zbytočnosti. Viera v správnosť toho, čo sa nám deje, nech už je to čokoľvek je oslobodzujúca. Ale to nestačí. Akcia vyžaduje reakciu. 

"Ak trpíš v práci, ktorú neznášaš, prečo v nej ostávaš? Ak trpíš pri partnerovi, prečo ho neopustíš? Tvoja odpoveď je, že nemôžeš?! Kto ti to povedal?! Vieš snáď čo ťa čaká za zatvorenými dverami, kým si do nich nevstúpil?? Aká je tvoja viera v teba, keď nespravíš ani jeden pokus o zmenu?  "

O svojom živote máš právo rozhodovať len ty sám. Ak to neurobíš, nesťažuj sa, pretože si opustil to najväčšie čo si mal. Opustil si sám seba.

Nestačí kráčať po povrchu, treba sa ponoriť do hĺbky. A pýtať sa prečo. Povrchnosť zabíja kreativitu. Byť ako malé deti. Byť zvedaví. Prísť na to, kde je ten zámer, prečo sa veci dejú tak ako sa dejú a pokúsiť sa naskočiť na vlnu toho zámeru. Len naskočiť. Nebojovať. Pretože:

"Tam kde začína zámer, sú všetky odpovede na vaše trápenia. Hľadajte a nájdete. Všetky odpovede máte v sebe. "