Len my sme zodpovední

Prisnila sa mi myšlienka o šťastí. Len toľko, aby som napísala, že sme to len my sami, ktorí sme zodpovední za svoje šťastie, za svoj život, za svoje trápenie, dobrú náladu, radosť. Mali by sme si to stále dookola opakovať a pripomínať. Lebo je to tak. Chápem, že je veľa ľudí, ktorí sú zvyknutí a inak to nevedia, za toto všetko viniť ostatných. Tak na to zabudnite. Nikto nie je zodpovedný za to, ako sa cítite. Sú to len Vaše rozhodnutia a ako si to urobíte tak to budete mať. Presne ako v porekadle, ako si usteliem tak budem spať. Stále ma tie univerzálne pravdy prekvapia :) Preto ak sa hneváte na kohokoľvek, že Vám ubližuje, presmerujte pohľad na seba. Lebo deje sa to len preto, lebo ste to dovolili. A potom s tým asi súhlasíte. A potom nemáte nárok sa sťažovať. Alebo tvrdíte, že ste si už zvykli? Ako je to? Že zvyk je železná košeľa? Veru áno, presne. V tej sa ale nedá dýchať, ani žiť. Oblečte si ju, a žiť nebudete. Nadýchnete sa znova, až keď ju dáte zo seba dole. Tak to urobte. A nesťažujte sa, že ju musíte nosiť. Vždy je možnosť voľby, na to nezabúdajte, vždy. Ak to aj nezistíte počas života, pretože sa budete báť riskovať, zistíte to neskôr. Ale v tomto živote už bude neskoro niečo zmeniť. A prečo máme naprávať chyby v budúcnosti, keď už teraz vieme, že ich žijeme. Zbavme sa ich čím skôr. Aby nám mohlo byť lepšie. Že sa bojíte, že Vám bude lepšie? Tomu neverím, aj keď sa tak chováte. Ale verím, že silu nájdete. Na zmenu. Na lepší život. Bez železnej košele, čo nám zväzuje krídla.