O lyžovaní

Vždy sa dokážem riadne vytrápiť na lyžiach, hlavne kým si zvyknem zase na všetko na čo si mám zvyknúť. Aj teraz. Najprv som robila scény, ale potom som sa pomali ukľudnila :-) to je taký môj bežný spôsob fungovania. A potom, v jednom pre mňa ťažkom úseku som niečo pochopila.
Sú úseky na svahu, ktoré mám rada, lebo sa príliš nenatrápim, je to tam také tiahle, mierne a tam si užívam, lebo sa nebojím. Že spadnem, alebo, že sa nedajbože dolámem . Potom príde úsek, ktorý je veľmi strmý, zľadovatelý a tam spomalím. Som v kŕči, bojím sa. Kedysi som v takýchto úsekoch zastala a stála som tam aj niekoľko minút a pozerala, ako zísť, ktorým smerom. Bolo to ale v období, keď som stála na mieste aj v bežnom živote. Presne ako na tom ťažkom kopci. Človek stojí a beznádejne pozerá do tej jamy pred sebou a nevidí cestu, ako zísť, ako sa pohnúť vpred, je úplne paralyzovaný.
Potom mi prišlo, že je to vlastne rovnaké ako v bežnom živote. Sú obdobia, kedy sa len vezieme, ideme po vychodenej ceste, robíme bezpečné veci, ktoré poznáme, ničoho sa nebojíme, hráme na istotu. Ale nedá nám to nič nové, nič sa pri tom nenaučíme, pretože to už všetko poznáme. Je to čas na oddych, vtedy si len užívame a tešíme sa. Potom príde ten ťažký úsek, kde sa riadne vytrápime. To je ten strmý svah, kedy zastavíme, spomalíme, premýšľame, bojujeme. Sami so sebou. Lebo je to nové, je tam obava, čo keď sa nám  niečo stane. Ja dnes už nestojím, len spomaľujem. Viem, že je to úsek kde sa učím. Spomalím, lebo nemám istotu, je to ale normálne. No a na koniec je to vždy tak, že ak na tom strmom svahu, ktorý je pre nás ťažký, navonok nezvládnuteľný, ak na ňom spadneme, vždy sa pristaví niekto, kto nám podá pomocnú ruku. Nikdy to nie je tak, že by sme ostali sami a nikto by nám  nepomohol. Presne ako v skutočnom živote. Ak prekonávame prekážky, ak prekonávame seba a máme tú odvahu, pomoc príde v slabej chvíli vždy. Tá istá ruka, čo nás postaví ak spadneme na svahu. Ako navonok tak vo vnútri. Tie strmé svahy, sú len naše nové skúsenosti, všetko čo sa ešte len učíme, čo až tak dobre, alebo vôbec nepoznáme. Musíme nimi prejsť, inak sa budeme len viezť po vyjazdenej trati. Budeme síce v bezpečí, ale nič sa nenaučíme, nespoznáme svoje možnosti, to čo dokážeme, aká je skutočne naša sila. Nebudeme vedieť, akí sme šikovní, obratní, vynaliezaví, trpezliví, nebojácni…

Priznávam, mám radšej tie mierne svahy, no na šťastie sú tie kopce vždy pol na pol. Veď inak by to bola nuda :-)

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

O Čchi-kungu

Začala som nedávno. Cvičiť čchi-kung. Ale tá krátka doba, ktorá uplynula od prvej hodiny, mi stačila na to, aby som vedela, že som našla čo som hľadala. Pretože ja som už dlhšie naozaj hľadala. Hľadala som seba, hľadala som uplatnenie, hľadala som radosť, spokojnosť a spôsob ako byť zdravšia. Nie som vytrvalec v športoch. Skúšala som sporadicky cvičiť, aby som mala lepší pocit zo seba. Ale vždy to bolo málo na to, aby som vytrvala. Časom, keď začalo moje hľadanie prinášať nejaké výsledky, ukázalo sa, že pri činnosti, ktorú som si ja zvolila, za tú čo ma napĺňa by som potrebovala viac energie. Nebola som chorá, nemala som nejaké vážne zdravotné problémy, skrátka som len dostala typ od jedného človeka. Vyskúšaj toto. Nejaký čchi-kung, alebo čo. Vtedy som nevedela, čo to je, ani som si to nepozrela na internete. Len som išla, a aj som zablúdila a skoro som neprišla na cvičenie. Ale nejaká sila ma tam doviedla. Skrátka to bola správna voľba. Pre mňa. Lebo som to vyskúšala, lebo som hľadal...
Čítať ďalej

O dvoch slovách

Zrkadlo sem, zrkadlo tam, učiteľ sem, učiteľ tam, tisíc krát napísané, tisíc krát povedané, tisíc krát nepochopené. A z filozofie sa stáva klišé. Je to dnes taká doba, je to súčasť života mnohých ľudí. Chceme a potrebujeme sa meniť. Čítame knihy, veeeľa kníh, a potom si myslíme, že zrazu rozumieme, zrazu vieme. A už sa nemusíme učiť, už nemusíme nič robiť, lebo sme tí, ktorí už vedia, a začnú učiť ďalších. Zo žiaka sa stáva učiteľ. Takto to chodí. Ale tento "učiteľ" je sám stále len žiakom, no on to nevie, lebo on už vie. Zábavné je toto písanie :). Čo je ale pointa? Pointa spočíva v tom, že používať silné slová naprázdno, nemá žiadnu váhu, nemá to energiu. Orientovať sa na dva populárne výrazy je zavádzajúce. Vlastne odvádzajúce. Pretože nechtiac presmerovávame pozornosť od nás samých, na zrkadlo alebo učiteľa. Potom riešime prečo je ten, alebo onen človek v jednej, alebo druhej role. O čo jemu ide, čo nám on ukazuje. Vidíme už len jeho, nie seba. Lebo jeho sme identifikova...
Čítať ďalej

Ako vieme, že konáme srdcom?

Často sa hovorí o tom, ako je dôležité dať do všetkého čo robíme srdce. Myslím, že môže byť niekedy ťažké indikovať či sa to tak naozaj deje, alebo nie. Sme o tom, že konáme srdcom presvedčení, no aj napriek tomu sa nám akosi nedarí byť spokojní. A nevieme pochopiť prečo, veď sa snažíme, makáme, my to chceme a veľmi. Až tak veľmi, že dokážeme čo to aj obetovať. Prečo by tam potom nemalo byť srdce, veď to nejde dohromady, to je logické. Treba si uvedomiť, že aj keď sú srdce a mozog  od seba len pár centimetrov, v skutočnosti sú na míle vzdialené. V podstate o sebe ani moc nevedia, možno tušia. Preto tam kde je rozum a silná túžba nemôže byť čistá láska od srdca, lebo rozum pohltí všetko čo je mimo neho. Dokonca ani ľudia, ktorí sami seba označujú za empatických, nemusia konať srdcom. Pretože, vedia veci zdôvodniť, vysvetliť, objasniť, ale nejde z nich skutočná láska, ale len rozumné slová. Kto chce zistiť, či koná srdcom, nech sa zamyslí. Napríklad nad tým, ako sa cítil, keď bol za...
Čítať ďalej