O sne

Vnímam okolo seba veľa ľudí, ktorí nevedia ako ďalej. Cítia, že cesta ktorou sa uberajú nie je tá správna. Väčšinou sú nešťastní a utrápení, nič ich neteší a nemajú pocit naplnenia. A preto hľadajú a hľadajú. Pozerajú na svoje okolie a  hľadajú vzory. Hľadajú svoju cestu v ceste iných ľudí a myslia si, že keď sa stanú nimi, budú aj oni sami šťastní.  Lenže šťastie nepríde ani potom, keď sa začnú ku svojmu vzoru približovať. Nezlepší sa vôbec nič. Nie len že sa nezlepší.  Ich pocit  zo seba  samých sa dokonca zhorší, pretože naplnenie sa nedostaví. A príde pocit frustrácie, prázdnoty a nepochopenia. Nepochopenia z toho, prečo to nevyšlo, keď sa tak snažili. Kde sa len stala chyba. Chyba sa stala už na začiatku, keď sme si naivne mysleli, že sa môžeme stať rovnakým ako je niekto iný. To nás celé pomýlilo. Ale keďže sa nemôžme stať nikým iným, zase je len všetko tak ako bolo.

Ja som ale chcela písať o niečom čo by mohlo byť návodom ako sa nájsť. Čítala som nedávno jeden príspevok. Bolo to o tom, ako sú ľudia schopní celý život stráviť hľadaním svojho poslania a vlastne nevidieť, že ho už dávno napĺňajú. Napĺňajú ho a dokonca to robia veľmi dobre. Sú v tom skvelí a nevedia o tom. Ten človek písal o tom, že to môžu byť úplne jednoduché veci. Kto ale povedal, že v jednoduchosti je krása presne vedel prečo to povedal.

Keď cítim odkaz, z celého článku si zapamätám práve tie slová, ktoré sú mi určené. A teraz to bolo presne ono. Len som sa nad tým moc nezamýšľala, len som si to v čase ako som to čítala uvedomila. Na sekundu. Potom som to už nedržala v hlave. Ešte v tú noc sa mi sníval sen, kedy som to celé pochopila. Bol to jeden s tých snov, keď ste skrátka tam a pamätáte si ho ešte dlho potom. Snívalo sa mi, že som bola veľmi unavená a išla som si oddýchnuť do blázinca, alebo to bolo nejaké psychiatrické oddelenie!! Keď som tam prišla dostala som izbu a posteľ. Posteľ bola manželská, tak som si ľahla na tú stranu, kde spávam doma. V tom tam prišla spolubývajúca a ľahla si na moju stranu. Tak ja som poslušne išla na tú druhú, ale potom som si všimla, že sú tam aj samostatné postele. Vtedy som si povedala, že prečo sa mám s niekým deliť o posteľ, keď môžem mať vlastnú. A keď som presťahovala všetky veci, zistila som, že ja už vlastne nie som unavená a že nepotrebujem oddychovať a že idem teda domov. Vyšla som na chodbu a išla som to oznámiť sestričke, čo sedela v takej búdke. Prišla som za ňou a povedala som jej medzi tými bláznami, že ja už nie som unavená a musím ísť domov. A ona mi povedala, že ok, len musím počkať pol roka, lebo skôr sa nevedia k prepusteniu vyjadriť !! Začala som strašne plakať, kričala som na ňu, že ja musím ísť, lebo jedno dieťa bude mať novú učiteľku, druhé maturuje a tretie sa sťahuje a ja potrebujem byť doma, lebo oni to sami nezvládnu. Hneď v tej chvíli som si uvedomila, že ona na mňa pozerá ako na blázna a ja tak naozaj pôsobím lebo kričím a hádžem sa o zem a ona mi proste nemôže uveriť že som normálna. Bola to totálne bezvýchodisková situácia. Ale to už som sa na šťastie zobudila z tejto nočnej mory. Prekvapivo som ju ale veľmi dobre pochopila. Pochopila som svoje poslanie. Pochopila som, že moje poslanie je rodina. Že aj keď deti odídu, ja budem  doma pre nich stále, kedykoľvek. Že je prirodzené, aby mali oni svoje cesty, aby od nás raz odišli, ale ja nemám odchádzať. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude. Lebo to je moja cesta. Aké jednoduché. Celý život robíme tie najdôležitejšie veci, plníme svoje poslania, a ani to nevieme stále je nám to málo. Podceňujeme sa, a nevážime si to, čo dokážeme. Nemáme sa radi natoľko aby sme sa dokázali oceniť. Takže naozaj ten múdry človek mal pravdu. Povedal, že svoje poslanie máme častokrát pred nosom. A nemusíme ho ani hľadať, lebo už sa nám to deje. Nerobme kopec nezmyselných vecí preto, aby sme našli to, čo už dávno žijeme. Niekedy je to aj takéto ľahké, netreba prinášať obete. Len treba otvoriť oči a pozrieť sa. Ale na seba, nie na druhého, lebo to nás zase len pomýli.