O porovnávaní

Tendencia ľudí porovnávať sa z nás robí slabých ľudí. Keby sme sa riadili rozumom, ten nájde nekonečné možnosti, ako nás v porovnávaní podporovať. Keď začneme dôverovať vlastným schopnostiam, prestaneme sa porovnávať. Keď budeme dôverovať sebe, začneme dôverovať aj ľuďom okolo seba. Keď nedôverujeme sami sebe, nemôžme dôverovať nikomu inému.

Porovnávaním sa páchame na svojej duši tú najväčšiu krivdu. Ako môžeme uprednostniť názory niekoho iného pred vlastným pocitom, pred vlastnou intuíciou? Možno ani na cudzieho človeka by sme neboli takýto tvrdí ako dokážeme byť tvrdí na vlastnú dušu. Cesta našej duše nie je cestou žiadnej inej duše. Predstavme si, že každému človeku vesmír vytvoril samostatný priestor, koridor, ktorým sa jeho duša pohybuje. Tieto koridory sa navzájom prelínajú, ale stále má každá svoj "oddelený" priestor. Žiadna duša nemá sama o sebe v pláne preniknúť do iného, cudzieho koridoru a začať ho meniť podľa seba. Ona si to nemôže dovoliť, pretože čas, ktorý by strávila v cudzom koridore, by jej predĺžil čas, počas ktorého by mala a mohla pracovať sama na sebe. Vzájomné návštevy sú však povolené, vítané, žiadúce a dokonca nevyhnutné. Bez nich by sa neposunula ďalej, nenapredovala by do cieľa. To sa deje aj v prípade, že prestúpi tam, kde nie je pre ňu určené miesto, čiže do cudzieho života. Tieto cesty nie sú pretekárskymi dráhami. Duše sa na svojej ceste navzájom podporujú a pomáhajú si. Tešia sa z pokroku ostatných a všetci vedia, že každý má toľko času koľko potrebuje. Vedia, že sa nič v koridore nedá obísť, ale cez všetko treba prejsť vlastnou skúsenosťou. Keď sa má duša popáliť, musí sama prejsť ohňom,  aby sama na sebe cítila aké to je. Klamanie samého seba, sa za skúsenosť nepočíta. Tieto cestičky vyzerajú ako mravenisko, sú navzájom poprepájané, ale nejakým záhadným spôsobom aj chránené pred zrakom toho, komu nepatria. Do našej vlastnej cestičky nikto iný nevidí. Nevie čo sa nachádza za nami, ale ani pred nami. Nemôže nám hovoriť, čo máme robiť a my nemôžme počúvať nikoho iného len seba, lebo len my vieme čo sa tam nachádza. Alebo aj nevieme, to skôr. Ako to potom môže vedieť niekto iný?? Pochopme, že to jednoducho nie je možné. Naša cesta je len našou, preto sa riaďme vlastnou intuíciou, lebo tá nás vedie, tá nikdy neklame. Neverme iným viac ako sebe, vo veciach, ktoré sa týkajú nás samých. Nemáme dôvod sa porovnávať, lebo sme jedineční, každý sám na svojej ceste je prvý a najlepší. Je presne tam kde má byť, pretože má to, čo si sám na svoju cestu zvolil, čo si vybral, že tam bude mať. Počúvajme svoje srdce, lebo len to nás vedie. Keď si začne človek veriť, už ho nič nedokáže spochybniť v jeho názore, v jeho konaní, v jeho myslení. Aj za cenu toho, že ho ostatní nepochopia, alebo odsúdia. On sa tým už nebude zaoberať, pretože bude vedieť prečo je to tak a bude v absolútnom kľude sám so sebou. Bude vedieť, že je presne tam, kde má byť, a nebude riešiť, či je menej, alebo viac, bude akurát. Ak sa v nás pocity povýšenosti, alebo hodnotenia objavia, berme to tak, že je to normálne. Nie sme dokonalí a stále sa učíme. A keď sa objavia, pošlime ich preč. Učme sa to každý deň, lebo príležitosť prichádza takmer stále. Len ju treba začať vnímať, a prestať ju nazývať problémom, alebo komplikáciou. Nehľadajme vzory, nehľadajme modly, všetko poznanie máme v sebe. Vzor je výsledok porovnávania, vzor je vzorom, pretože v ňom vidíme niečo viac ako sme my. Ak uctievame vzory, aspoň si povedzme: ok, dnes ešte nedokážem to čo ty, ale budem sa snažiť a jedného dňa sa tam dostanem tiež. A nie spôsobom: ten to už vie, ten je lepší, múdrejší, krajší, šikovnejší. Máme svoju cestu, ostaňme jej verní. Neskáčme k susedovi a nečakajme, že sa povezieme na jeho chrbte. Oklameme len seba. A keď nám intuícia našepká, že toto alebo hento nie je to, čo musíme vedieť, len preto, že už to vie každý okolo nás, poslúchnime. Možno ešte nie je správny čas, alebo by to bol len zabitý čas. Nedajme sa manipulovať masami do vecí, ktoré sami necítime. Stane sa len to, že preskočíme z našej cesty na ich cestu a neskôr budeme musieť doháňať to, čo sme zameškali, lebo raz zistíme, že sme sa nechali pomýliť.