O strachu

Posledné dni, a včera už to zakričalo na mňa z telky úplne nahlas, vnímam veľmi intenzívne, pojem strach. Je to neuveriteľné, ale doslova normálne, že strach je našou každodennou realitou. Uvedomujeme si to ale? Pozerám program a pani povie, že sa bojí, preto neurobí to, čo doteraz ani neskúsila. A tým je to vybavené. Na druhý deň, presne ten istý model správania. Je to všade okolo nás. Je to absurdné báť sa niečoho čo sme ani neskúsili, čo nepoznáme, čo je nové. Ako to vlastne vzniklo, prečo to robíme. Strach je vôbec najnižšia forma energie, ktorá je skrytá za všetkými ďalšími prejavmi o ktorých ale zvykneme hovoriť inak. Nazývame ich opatrnosť, zdržanlivosť, hnev, žiarlivosť, alebo benevolenciu. Všetko čo si len vieme z negatívnych emócií predstaviť má svoj prapôvod v strachu.  Strach je ale zvláštny. Nie je to nič prvoplánové. Správa sa tak, aby sme si ho nevšimli, aby sme ho ako strach nevnímali. Lebo akonáhle, nám niekto povie, že ty máš strach, to už nechceme počuť, s tým sa nechceme stotožniť. Nechceme sa vedome báť. Bojíme sa vedome mať strach. No je to zamotané a preto nám to dáva zabrať. Strach je ale aj niečím iným, ako ho poznáme. Má dve tváre. Ja ho vnímam ako dve podstaty v jednej. Považujem strach za niečo čo je zlé, ale paradoxne aj dobré. Pretože v okamihu, ako si svoj strach, respektíve pôvod inej negatívnej emócie uvedomíme, začneme v ideálnom prípade, podnikať kroky, ako ho poraziť. Vtedy je to ten najsilnejší motivačný prvok, aký poznám. Prekonať sám seba, prekonať svoje možnosti o ktorých sme si mysleli, že sú konečné, hraničné. A ten pocit potom? Ten snáď ani nemusím opisovať. Preto má strach dve tváre. Dokáže byť paralyzujúci ale aj motivujúci. Záleží len od nás , ktorý druh strachu prežívame, alebo ktorý prijímame. Je to len naša voľba. Naša odvaha. V prípade, že si zvolíme formu podliehať mu a neustále sa niečo báť, neposunieme sa vo svojom živote nikam. Neprekročíme svoj tieň, nespoznáme nepoznané. Budeme si to sami sebe blokovať a nežiť. Respektíve budeme žiť v stave hibernácie a ešte sa aj budeme čudovať prečo, ako je to možné. Že sme stále nešťastní, že sa nám nič nedarí. A to len preto, že nás niečo ťahá dole. Buďme odvážni a nedajme sa zastrašiť tým, čo sme si len sami vo svojej mysli vytvorili. Predstavy, dávajme si pozor na predstavy. Lebo to je niečo, čo so strachom spolupracuje na tej najvyššej úrovni. Akonáhle sa objaví predstava, ktorej predchádza obava, už by sme mali byť v pozore. Je to vedomé stráženie svojej mysle, svojich myšlienok. V prípade, že sa myšlienka strachu alebo obavy objaví, nie je dôvod byť nahnevaný, alebo sklamaný, že sme niečo nezvládli. Dôležité je si ju uvedomiť. Zamyslieť sa čoho sa vlastne bojíme, na akých základoch je to postavené. Dokážeme s tým pekne pracovať. Vieme sa upokojiť, predýchať to a zaujať stanovisko, ktoré bude pre nás prínosom. Prínosom preto, lebo prekonaním emócie, ktorá nás paralyzovala, získame zvýšenie životnej energie. A radosti samozrejme . To je tá najsilnejšia emócia popri láske. Takže vyberme si, ktorou cestou sa budeme uberať. Jedna druhú ovplyvňuje, ale obe majú svoj koniec, ktorý je u každej z nich diametrálne odlišný. A ešte jedno poznávacie znamenie, aby ste sa nedali pomýliť. Cesta strachu, je vždy ľahšia, to aby Vás zlákala. Cesta odvahy má veľa úskalí, o to väčšia je však odmena na jej konci. A mne sa páči aj tento koniec :)