O potrebe hovoriť

Dnes sa mi od rána tlačí jedna myšlienka do hlavy tak ju pustím von. Je to odkaz. Hovorte ostatným čo si myslíte, čo cítite, prečo sa chováte ako sa chováte. Aké máte predstavy, plány, ako si predstavujete že má niečo  vyzerať. Ten tlak povedať cítite. Nebráňte mu. Nech je to čokoľvek, povezte to, ak Vám to prišlo do hlavy. A zároveň počúvajte to, čo Vám hovoria ostatní. Je to ako zrýchlená škola cudzieho jazyka. Počúvate len a učíte sa. Veľmi rýchlo. Len si to treba uvedomiť na obidvoch stranách. Na strane počúvajúceho aj hovoriaceho. Každé povedané slovo je nápoveda, určená Vám alebo niekomu inému, ale aj keď ju smerujete niekomu inému, aj vtedy má stále význam pre Vás. Hovorte všetko,  čo máte potrebu povedať. Je to dôležité, a nie je to nebezpečné. Je to megarýchli očistný proces, zároveň spôsob ako sa nezaniesť, ako si svoje vnútro nenechať zapadnúť myšlienkovým prachom. Akonáhle sa zbavíte toho čo máte potrebu pustiť von, nedovolíte aby sa z prvotných myšlienok stali predstavy a dohady. Pretože nepovedané myšlienky sa menia na predstavy najľahšie. Ak máte potrebu niečo povedať, verte že osoba, ktorá túto potrebu vo Vás vzbudzuje to rovnako potrebuje počuť. A všetko to čo je povedané, čo z nás vyletí, že sa ani nestihneme spamätať, to sú tie najdôležitejšie veci. Keď kričíme v afekte, a potom si povieme , no toto som prehnal. Je to presne naopak, afekt prišiel, pretože sa človek bránil povedať to čo mal, pretože to inak nešlo. Je to len pomoc z hora, aby sme sa zbavovali nánosov vo svojom vnútri. Necíťme sa preto previnilo, keď sa nám niečo také stane. Má to svoj význam. Ešte jedna vec.  Teraz nehovorím o intelektuálnom tliachaní, aby sme sa rozumeli :) Mám na mysli, úplne obyčajné myšlienky. V bežnom živote, v rodine, práci, medzi partnermi, kamarátmi, rodičmi a deťmi. Predstavte si, že myšlienka ktorá Vám hovorí, že ju máte pustiť, je špina čo Vám pristala na kabáte. Zbavíte sa jej? Myslím, že skoro okamžite. Nechcete predsa chodiť špinavý . Preto si nešpiňme ani svoju dušu, starajme sa o ňu. Okrem toho, že sa staráme o seba, staráme sa aj o tých, ktorým slová smerujeme. To je rovnováha. Treba si uvedomiť, že aj nepríjemné veci patria do kategórie- ak to cítim musím to povedať. Necíťte sa za to zle. Ja viem, že sa to treba učiť, nejde to len tak. Ale je to dôležité. Možno práve to nepríjemné má zachrániť život. Princíp spočíva len v tom, že všetko čo nás tlačí a máme nutkanie to povedať , má byť povedané. Pretože to má byť počuté. Aby som nezabudla. Patria sem aj láskyplné slová samozrejme. Pochvaly, povzbudenia, poďakovania :) Krásne slová o tom, ako niekoho ľúbime. Platí to čo som už napísala. A opäť je to o prekonávaní strachu a našich predsudkov. Chce to len odvahu. Ak budeme odvážni, budeme aj spokojní sami so sebou. Budeme na seba hrdí a budeme sa mať zase o kúsok viacej radi. A budeme mať o kúsok radšej aj naše okolie. Lebo celé je to len o láske.