O Ferdinandovi a Briliante
Žil raz jeden muž, ktorý sa volal Ferdinand. Ferdinand mal veľmi rád kvety. Jedného dňa šiel na prechádzku do lesa a ako tak šiel, zbadal v diaľke na malom kopčeku postavu. Keď prišiel bližšie videl, že pred ním stojí krásna víla. Volala sa Brilianta.
Ferdinand pristúpil k víle a povedal :" Brilianta, ja som ten najsmutnejší, najnešťastnejší a najosamelejší človek na svete". Brilianta sa na neho pozrala svojimi krásnymi očami a pretože Ferdinand miloval kvety, podala mu tri kytičky. A potom mu povedala:" Ferdinand, ja Ti dávam tieto kytičky a Ty ich rozdaj tým, ktorí sú smutnejší, nešťastnejší a osamelejší ako Ty sám." Ferdinand sa poďakoval a odišiel.
Vrátil sa do mesta a kráčal po ulici. Ako tak išiel a niesol si kytičky, on videl, že ľudia naokolo držia v rukách rovnaké kytičky ako on sám. Vtom zbadal na rohu ulice malého chlapčeka. Prišiel k nemu a zahľadel sa do jeho veľkých, modrých očí. Potom sa pozrel na kytičky, ktoré držal v rukách a videl, ako sa v každej z nich, presne v jej strede niečo trbliece. Bola to malá svietiaca spomienka. A Ferdinand si zrazu spomenul na všetky svoje skryté spomienky, ktoré ukryl sám pred sebou. A on videl a cítil, všetku tú bolesť, smútok, žiaľ, sklamanie a odmietnutie čo zažil. A plakal, plakal a plakal, až mu slzy nestačili. A potom sa pozrel na toho malého chlapčeka, ktorý teraz držal v rukách balóniky. Krásne, žiariace, farebné balóniky. A povedal Ferdinandovi :" Ferdinand, toto sú tvoje balóniky šťastia, radosti a odvahy. Odteraz ich budeš mať stále pri sebe a budú Ti pomáhať." Ferdinand si ich zobral a rozhliadol sa okolo seba. A on videl, ako aj ostatní ľudia na ulici, majú v rukách rovnaké balóniky ako on. V tom pocítil neskutočnú radosť, šťastie a lásku. A začal sa smiať, začal spievať a tancovať. A ostatní ľudia na ulici robili to isté. Pozrel sa na oblohu a videl, že nebo je posiate balónikmi, ktoré sa pomaly vzďaľovali a boli stále menšie a menšie, až sa mu celkom stratili z dohľadu. Pozrel sa pred seba a zbadal, že pred ním stojí ten malý chlapček, ktorého stretol. A ten malý chlapček ho objal. Silno okolo kolien, pretože bol naozaj ešte veľmi malý a povedal:" je krásne, že môžme byť opäť spolu. Odteraz to tak bude stále. A ja Ti ďakujem, že si ma našiel a dovolil mi, aby som mohol byť tvojou súčasťou". Ferdinand ho pevne objal a malý chlapček sa v ňom rozplynul a on cítil, že to on sám je tým malým chlapcom a vedel, že od toho momentu sú súčasťou jeden druhého a že budú už na vždy spolu.
Ferdinand sa usmial a videl, že aj ľudia okolo neho sa usmievajú. Že sa radujú, sú šťastní a milujú sa navzájom. A on bol ten najšťastnejší, najveselší človek na svete.
Jedného pekného dňa si spomenul na Briliantu. Šiel do lesa a tam ju našiel na tom istom mieste ako prvý krát. Bola krásna, mala dlhé vlasy, krásne jemné, modré šaty, usmievala sa a pozerala na neho láskavými očami.
A on jej povedal:" Brilianta, vieš, ja som Ti prišiel poďakovať za tie kytičky, čo si mi vtedy dala. Ja ich už nemám." A vyrozprával jej všetko, čo sa mu vtedy prihodilo. A ona sa len usmievala. Keď dohovoril, povedala mu: " Ferdinand, tvoja duša je nádherná, žiari a je čistá ako táto voda v potoku. Otvor prosím dlaň. " Ferdinand otvoril dlaň a ona mu do nej vložila malé, žiariace semienko a povedala: " Toto je spomienka na deň, keď si stretol sám seba. Odlož si tú spomienku na také miesto, aby si nikdy, naozaj nikdy na ňu nezabudol. Je to veľmi dôležitá spomienka. Bude Ti celý život pripomínať, kým naozaj si."
Ferdinand si uložil semienko do vrecka na košeli, tesne vedľa srdca. Poďakoval sa a odchádzal. A keď sa obrátil, on videl, že za ním stojí zástup ľudí. A ten rad bol dlhý, taký dlhý, že nebolo vidieť jeho koniec. A ako odchádzal cítil, ako sa to malé semienko usadilo priamo do jeho srdca. Cítil ako v ňom pomaly rastie a zahrieva, zaplavuje ho láskou. A on tú lásku cítil všade vo svojom tele a videl ju všade okolo seba. Cítil ju. A od tej doby už nikdy, nikdy nezabudol na to, že tá láska, ktorá v ňom vyrástla, že to je on sám. A on vedel, že je ten najšťastnejší, človek na svete. Presne tak, ako to vedeli všetci ostatní, ktorých videl v tom zástupe v lese. A tých ľudí tam teda bolo. Celá ulica, celé mesto, celý kraj, celý svet. A oni všetci boli tí najšťastnejší, najmilovanejší a najradostnejší na svete.
A Brilianta? Tá sa rozplynula ako kvapka rosy, keď na ňu zasvieti slnko. A na mieste v lese, kde stála, vyrástol krásny, žiarivý, belasý kvet. A rastie tam do dnes. Stačí sa len rozhliadnuť. Vrátil sa do mesta a kráčal po ulici. Ako tak išiel a niesol si kytičky, on videl, že ľudia naokolo držia v rukách rovnaké kytičky ako on sám. Vtom zbadal na rohu ulice malého chlapčeka. Prišiel k nemu a zahľadel sa do jeho veľkých, modrých očí. Potom sa pozrel na kytičky, ktoré držal v rukách a videl, ako sa v každej z nich, presne v jej strede niečo trbliece. Bola to malá svietiaca spomienka. A Ferdinand si zrazu spomenul na všetky svoje skryté spomienky, ktoré ukryl sám pred sebou. A on videl a cítil, všetku tú bolesť, smútok, žiaľ, sklamanie a odmietnutie čo zažil. A plakal, plakal a plakal, až mu slzy nestačili. A potom sa pozrel na toho malého chlapčeka, ktorý teraz držal v rukách balóniky. Krásne, žiariace, farebné balóniky. A povedal Ferdinandovi :" Ferdinand, toto sú tvoje balóniky šťastia, radosti a odvahy. Odteraz ich budeš mať stále pri sebe a budú Ti pomáhať." Ferdinand si ich zobral a rozhliadol sa okolo seba. A on videl, ako aj ostatní ľudia na ulici, majú v rukách rovnaké balóniky ako on. V tom pocítil neskutočnú radosť, šťastie a lásku. A začal sa smiať, začal spievať a tancovať. A ostatní ľudia na ulici robili to isté. Pozrel sa na oblohu a videl, že nebo je posiate balónikmi, ktoré sa pomaly vzďaľovali a boli stále menšie a menšie, až sa mu celkom stratili z dohľadu. Pozrel sa pred seba a zbadal, že pred ním stojí ten malý chlapček, ktorého stretol. A ten malý chlapček ho objal. Silno okolo kolien, pretože bol naozaj ešte veľmi malý a povedal:" je krásne, že môžme byť opäť spolu. Odteraz to tak bude stále. A ja Ti ďakujem, že si ma našiel a dovolil mi, aby som mohol byť tvojou súčasťou". Ferdinand ho pevne objal a malý chlapček sa v ňom rozplynul a on cítil, že to on sám je tým malým chlapcom a vedel, že od toho momentu sú súčasťou jeden druhého a že budú už na vždy spolu.Ferdinand sa usmial a videl, že aj ľudia okolo neho sa usmievajú. Že sa radujú, sú šťastní a milujú sa navzájom. A on bol ten najšťastnejší, najveselší človek na svete. Jedného pekného dňa si spomenul na Briliantu. Šiel do lesa a tam ju našiel na tom istom mieste ako prvý krát. Bola krásna, mala dlhé vlasy, krásne jemné, modré šaty, usmievala sa a pozerala na neho láskavými očami.A on jej povedal:" Brilianta, vieš, ja som Ti prišiel poďakovať za tie kytičky, čo si mi vtedy dala. Ja ich už nemám." A vyrozprával jej všetko, čo sa mu vtedy prihodilo. A ona sa len usmievala. Keď dohovoril, povedala mu: " Ferdinand, tvoja duša je nádherná, žiari a je čistá ako táto voda v potoku. Otvor prosím dlaň. " Ferdinand otvoril dlaň a ona mu do nej vložila malé, žiariace semienko a povedala: " Toto je spomienka na deň, keď si stretol sám seba. Odlož si tú spomienku na také miesto, aby si nikdy, naozaj nikdy na ňu nezabudol. Je to veľmi dôležitá spomienka. Bude Ti celý život pripomínať, kým naozaj si."Ferdinand si uložil semienko do vrecka na košeli, tesne vedľa srdca. Poďakoval sa a odchádzal. A keď sa obrátil, on videl, že za ním stojí zástup ľudí. A ten rad bol dlhý, taký dlhý, že nebolo vidieť jeho koniec. A ako odchádzal cítil, ako sa to malé semienko usadilo priamo do jeho srdca. Cítil ako v ňom pomaly rastie a zahrieva, zaplavuje ho láskou. A on tú lásku cítil všade vo svojom tele a videl ju všade okolo seba. Cítil ju. A od tej doby už nikdy, nikdy nezabudol na to, že tá láska, ktorá v ňom vyrástla, že to je on sám. A on vedel, že je ten najšťastnejší, človek na svete. Presne tak, ako to vedeli všetci ostatní, ktorých videl v tom zástupe v lese. A tých ľudí tam teda bolo. Celá ulica, celé mesto, celý kraj, celý svet. A oni všetci boli tí najšťastnejší, najmilovanejší a najradostnejší na svete. A Brilianta? Tá sa rozplynula ako kvapka rosy, keď na ňu zasvieti slnko. A na mieste v lese, kde stála, vyrástol krásny, žiarivý, belasý kvet. A rastie tam do dnes. Stačí sa len rozhliadnuť.
Ferdinand pristúpil k víle a povedal :" Brilianta, ja som ten najsmutnejší, najnešťastnejší a najosamelejší človek na svete". Brilianta sa na neho pozrala svojimi krásnymi očami a pretože Ferdinand miloval kvety, podala mu tri kytičky. A potom mu povedala:" Ferdinand, ja Ti dávam tieto kytičky a Ty ich rozdaj tým, ktorí sú smutnejší, nešťastnejší a osamelejší ako Ty sám." Ferdinand sa poďakoval a odišiel.
Vrátil sa do mesta a kráčal po ulici. Ako tak išiel a niesol si kytičky, on videl, že ľudia naokolo držia v rukách rovnaké kytičky ako on sám. Vtom zbadal na rohu ulice malého chlapčeka. Prišiel k nemu a zahľadel sa do jeho veľkých, modrých očí. Potom sa pozrel na kytičky, ktoré držal v rukách a videl, ako sa v každej z nich, presne v jej strede niečo trbliece. Bola to malá svietiaca spomienka. A Ferdinand si zrazu spomenul na všetky svoje skryté spomienky, ktoré ukryl sám pred sebou. A on videl a cítil, všetku tú bolesť, smútok, žiaľ, sklamanie a odmietnutie čo zažil. A plakal, plakal a plakal, až mu slzy nestačili. A potom sa pozrel na toho malého chlapčeka, ktorý teraz držal v rukách balóniky. Krásne, žiariace, farebné balóniky. A povedal Ferdinandovi :" Ferdinand, toto sú tvoje balóniky šťastia, radosti a odvahy. Odteraz ich budeš mať stále pri sebe a budú Ti pomáhať." Ferdinand si ich zobral a rozhliadol sa okolo seba. A on videl, ako aj ostatní ľudia na ulici, majú v rukách rovnaké balóniky ako on. V tom pocítil neskutočnú radosť, šťastie a lásku. A začal sa smiať, začal spievať a tancovať. A ostatní ľudia na ulici robili to isté. Pozrel sa na oblohu a videl, že nebo je posiate balónikmi, ktoré sa pomaly vzďaľovali a boli stále menšie a menšie, až sa mu celkom stratili z dohľadu. Pozrel sa pred seba a zbadal, že pred ním stojí ten malý chlapček, ktorého stretol. A ten malý chlapček ho objal. Silno okolo kolien, pretože bol naozaj ešte veľmi malý a povedal:" je krásne, že môžme byť opäť spolu. Odteraz to tak bude stále. A ja Ti ďakujem, že si ma našiel a dovolil mi, aby som mohol byť tvojou súčasťou". Ferdinand ho pevne objal a malý chlapček sa v ňom rozplynul a on cítil, že to on sám je tým malým chlapcom a vedel, že od toho momentu sú súčasťou jeden druhého a že budú už na vždy spolu.
Ferdinand sa usmial a videl, že aj ľudia okolo neho sa usmievajú. Že sa radujú, sú šťastní a milujú sa navzájom. A on bol ten najšťastnejší, najveselší človek na svete.
Jedného pekného dňa si spomenul na Briliantu. Šiel do lesa a tam ju našiel na tom istom mieste ako prvý krát. Bola krásna, mala dlhé vlasy, krásne jemné, modré šaty, usmievala sa a pozerala na neho láskavými očami.
A on jej povedal:" Brilianta, vieš, ja som Ti prišiel poďakovať za tie kytičky, čo si mi vtedy dala. Ja ich už nemám." A vyrozprával jej všetko, čo sa mu vtedy prihodilo. A ona sa len usmievala. Keď dohovoril, povedala mu: " Ferdinand, tvoja duša je nádherná, žiari a je čistá ako táto voda v potoku. Otvor prosím dlaň. " Ferdinand otvoril dlaň a ona mu do nej vložila malé, žiariace semienko a povedala: " Toto je spomienka na deň, keď si stretol sám seba. Odlož si tú spomienku na také miesto, aby si nikdy, naozaj nikdy na ňu nezabudol. Je to veľmi dôležitá spomienka. Bude Ti celý život pripomínať, kým naozaj si."
Ferdinand si uložil semienko do vrecka na košeli, tesne vedľa srdca. Poďakoval sa a odchádzal. A keď sa obrátil, on videl, že za ním stojí zástup ľudí. A ten rad bol dlhý, taký dlhý, že nebolo vidieť jeho koniec. A ako odchádzal cítil, ako sa to malé semienko usadilo priamo do jeho srdca. Cítil ako v ňom pomaly rastie a zahrieva, zaplavuje ho láskou. A on tú lásku cítil všade vo svojom tele a videl ju všade okolo seba. Cítil ju. A od tej doby už nikdy, nikdy nezabudol na to, že tá láska, ktorá v ňom vyrástla, že to je on sám. A on vedel, že je ten najšťastnejší, človek na svete. Presne tak, ako to vedeli všetci ostatní, ktorých videl v tom zástupe v lese. A tých ľudí tam teda bolo. Celá ulica, celé mesto, celý kraj, celý svet. A oni všetci boli tí najšťastnejší, najmilovanejší a najradostnejší na svete.
A Brilianta? Tá sa rozplynula ako kvapka rosy, keď na ňu zasvieti slnko. A na mieste v lese, kde stála, vyrástol krásny, žiarivý, belasý kvet. A rastie tam do dnes. Stačí sa len rozhliadnuť. Vrátil sa do mesta a kráčal po ulici. Ako tak išiel a niesol si kytičky, on videl, že ľudia naokolo držia v rukách rovnaké kytičky ako on sám. Vtom zbadal na rohu ulice malého chlapčeka. Prišiel k nemu a zahľadel sa do jeho veľkých, modrých očí. Potom sa pozrel na kytičky, ktoré držal v rukách a videl, ako sa v každej z nich, presne v jej strede niečo trbliece. Bola to malá svietiaca spomienka. A Ferdinand si zrazu spomenul na všetky svoje skryté spomienky, ktoré ukryl sám pred sebou. A on videl a cítil, všetku tú bolesť, smútok, žiaľ, sklamanie a odmietnutie čo zažil. A plakal, plakal a plakal, až mu slzy nestačili. A potom sa pozrel na toho malého chlapčeka, ktorý teraz držal v rukách balóniky. Krásne, žiariace, farebné balóniky. A povedal Ferdinandovi :" Ferdinand, toto sú tvoje balóniky šťastia, radosti a odvahy. Odteraz ich budeš mať stále pri sebe a budú Ti pomáhať." Ferdinand si ich zobral a rozhliadol sa okolo seba. A on videl, ako aj ostatní ľudia na ulici, majú v rukách rovnaké balóniky ako on. V tom pocítil neskutočnú radosť, šťastie a lásku. A začal sa smiať, začal spievať a tancovať. A ostatní ľudia na ulici robili to isté. Pozrel sa na oblohu a videl, že nebo je posiate balónikmi, ktoré sa pomaly vzďaľovali a boli stále menšie a menšie, až sa mu celkom stratili z dohľadu. Pozrel sa pred seba a zbadal, že pred ním stojí ten malý chlapček, ktorého stretol. A ten malý chlapček ho objal. Silno okolo kolien, pretože bol naozaj ešte veľmi malý a povedal:" je krásne, že môžme byť opäť spolu. Odteraz to tak bude stále. A ja Ti ďakujem, že si ma našiel a dovolil mi, aby som mohol byť tvojou súčasťou". Ferdinand ho pevne objal a malý chlapček sa v ňom rozplynul a on cítil, že to on sám je tým malým chlapcom a vedel, že od toho momentu sú súčasťou jeden druhého a že budú už na vždy spolu.Ferdinand sa usmial a videl, že aj ľudia okolo neho sa usmievajú. Že sa radujú, sú šťastní a milujú sa navzájom. A on bol ten najšťastnejší, najveselší človek na svete. Jedného pekného dňa si spomenul na Briliantu. Šiel do lesa a tam ju našiel na tom istom mieste ako prvý krát. Bola krásna, mala dlhé vlasy, krásne jemné, modré šaty, usmievala sa a pozerala na neho láskavými očami.A on jej povedal:" Brilianta, vieš, ja som Ti prišiel poďakovať za tie kytičky, čo si mi vtedy dala. Ja ich už nemám." A vyrozprával jej všetko, čo sa mu vtedy prihodilo. A ona sa len usmievala. Keď dohovoril, povedala mu: " Ferdinand, tvoja duša je nádherná, žiari a je čistá ako táto voda v potoku. Otvor prosím dlaň. " Ferdinand otvoril dlaň a ona mu do nej vložila malé, žiariace semienko a povedala: " Toto je spomienka na deň, keď si stretol sám seba. Odlož si tú spomienku na také miesto, aby si nikdy, naozaj nikdy na ňu nezabudol. Je to veľmi dôležitá spomienka. Bude Ti celý život pripomínať, kým naozaj si."Ferdinand si uložil semienko do vrecka na košeli, tesne vedľa srdca. Poďakoval sa a odchádzal. A keď sa obrátil, on videl, že za ním stojí zástup ľudí. A ten rad bol dlhý, taký dlhý, že nebolo vidieť jeho koniec. A ako odchádzal cítil, ako sa to malé semienko usadilo priamo do jeho srdca. Cítil ako v ňom pomaly rastie a zahrieva, zaplavuje ho láskou. A on tú lásku cítil všade vo svojom tele a videl ju všade okolo seba. Cítil ju. A od tej doby už nikdy, nikdy nezabudol na to, že tá láska, ktorá v ňom vyrástla, že to je on sám. A on vedel, že je ten najšťastnejší, človek na svete. Presne tak, ako to vedeli všetci ostatní, ktorých videl v tom zástupe v lese. A tých ľudí tam teda bolo. Celá ulica, celé mesto, celý kraj, celý svet. A oni všetci boli tí najšťastnejší, najmilovanejší a najradostnejší na svete. A Brilianta? Tá sa rozplynula ako kvapka rosy, keď na ňu zasvieti slnko. A na mieste v lese, kde stála, vyrástol krásny, žiarivý, belasý kvet. A rastie tam do dnes. Stačí sa len rozhliadnuť.
Komentáre
Zverejnenie komentára