O paviniči

Mali sme v záhrade pavinič. Vysadila som dva korene. To ale teraz nie je podstatné. Časom sa pavinič rozrástol tak ako sa nám to páčilo, ale neskôr začal prerastať viac a viac. Začal pokrývať kríky a stromy naokolo a vyrastať na miestach, kde by to nikto nečakal.
Dnes som znovu analyzovala svoje emócie. Niektoré mám rada, niektoré mi vadia. Jedna z emocií s ktorou mám problém je hnev.
Nie je to ale hnev o ktorom viete, nie je to amok, ani krik, agresivita.
Je to hnev, ktorý sa ako hnev netvári. Má rôzne iné pomenovania ako napr. zlý pocit, dotklo sa ma niečo, som sklamaná a podobne. Ale v tom prapôvodnom zmysle je to hnev.
Nemusíte o ňom vedieť a napriek tomu Vás formuje, ovplyvňuje. Neviete ho ale identifikovať, pretože ste ho premenovali, zapreli, potlačili. Kedysi. Dávno.
No a takto si s ním žijete celý život. S pocitom "toto sa ma dotklo" . Ale pritom ide o pocit "hnevám sa".
Ja už dnes viem, že nie je pre mňa dobré hnev skladovať. Je dôležité ho spracovať a reagovať naň. Nechcem ho v sebe hromadiť.
Preto som ho začala strihať. Rovnako, ako ten pavinič. Ako je to však s tým paviničom? Ostriháte ho, pretože už všetko pokrýva a to, čo je krásne obmedzuje.
Tešíte sa, lebo ho nevidíte. Ale korene sa nepodarí vždy odstrániť a preto tam stále žije. A možno tam bude navždy. Niekedy sa z ničoho nič objaví na mieste, o ktorom ani neviete. Bude sa znovu volať " dotklo sa ma to?".
Bola by som rada, aby sa nemaskoval, ten pavinič, aby ho bolo vidieť, aby som ho zbadala a mohla ho odtrhnúť.
Hnev je ako ten pavinič. Bude sa stále kde tu objavovať. Nie je to zlé. Je to normálne, je to ľudské.
Ale nemal by sa rozrásť. Stačí ho len vidieť a dokázať s ním pracovať. Je môj a ja si s ním viem poradiť.
Prišiel na čas, aby sa pripomenul, aby mi povedal, čo treba. Napríklad aj to, že moje hranice niekde končia a niekde začínajú.
Asi by som mala byť za ten pocit, čo sa volá hnev vďačná. Prečo? Pretože ma učí. Spoznať seba. Svoje hranice, svoje potreby, svoje pocity. Tak kľudne, nech tam sem tam príde. Opäť na chvíľu. S láskou mu poďakujem za službu a môžem ísť zase ďalej.


PS: nie všetky výhonky treba vytrhať aj s koreňom. Možno sa nám zopár malých lístkov raz bude hodiť :) 

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

O Čchi-kungu

Začala som nedávno. Cvičiť čchi-kung. Ale tá krátka doba, ktorá uplynula od prvej hodiny, mi stačila na to, aby som vedela, že som našla čo som hľadala. Pretože ja som už dlhšie naozaj hľadala. Hľadala som seba, hľadala som uplatnenie, hľadala som radosť, spokojnosť a spôsob ako byť zdravšia. Nie som vytrvalec v športoch. Skúšala som sporadicky cvičiť, aby som mala lepší pocit zo seba. Ale vždy to bolo málo na to, aby som vytrvala. Časom, keď začalo moje hľadanie prinášať nejaké výsledky, ukázalo sa, že pri činnosti, ktorú som si ja zvolila, za tú čo ma napĺňa by som potrebovala viac energie. Nebola som chorá, nemala som nejaké vážne zdravotné problémy, skrátka som len dostala typ od jedného človeka. Vyskúšaj toto. Nejaký čchi-kung, alebo čo. Vtedy som nevedela, čo to je, ani som si to nepozrela na internete. Len som išla, a aj som zablúdila a skoro som neprišla na cvičenie. Ale nejaká sila ma tam doviedla. Skrátka to bola správna voľba. Pre mňa. Lebo som to vyskúšala, lebo som hľadal...
Čítať ďalej

O dvoch slovách

Zrkadlo sem, zrkadlo tam, učiteľ sem, učiteľ tam, tisíc krát napísané, tisíc krát povedané, tisíc krát nepochopené. A z filozofie sa stáva klišé. Je to dnes taká doba, je to súčasť života mnohých ľudí. Chceme a potrebujeme sa meniť. Čítame knihy, veeeľa kníh, a potom si myslíme, že zrazu rozumieme, zrazu vieme. A už sa nemusíme učiť, už nemusíme nič robiť, lebo sme tí, ktorí už vedia, a začnú učiť ďalších. Zo žiaka sa stáva učiteľ. Takto to chodí. Ale tento "učiteľ" je sám stále len žiakom, no on to nevie, lebo on už vie. Zábavné je toto písanie :). Čo je ale pointa? Pointa spočíva v tom, že používať silné slová naprázdno, nemá žiadnu váhu, nemá to energiu. Orientovať sa na dva populárne výrazy je zavádzajúce. Vlastne odvádzajúce. Pretože nechtiac presmerovávame pozornosť od nás samých, na zrkadlo alebo učiteľa. Potom riešime prečo je ten, alebo onen človek v jednej, alebo druhej role. O čo jemu ide, čo nám on ukazuje. Vidíme už len jeho, nie seba. Lebo jeho sme identifikova...
Čítať ďalej

Ako vieme, že konáme srdcom?

Často sa hovorí o tom, ako je dôležité dať do všetkého čo robíme srdce. Myslím, že môže byť niekedy ťažké indikovať či sa to tak naozaj deje, alebo nie. Sme o tom, že konáme srdcom presvedčení, no aj napriek tomu sa nám akosi nedarí byť spokojní. A nevieme pochopiť prečo, veď sa snažíme, makáme, my to chceme a veľmi. Až tak veľmi, že dokážeme čo to aj obetovať. Prečo by tam potom nemalo byť srdce, veď to nejde dohromady, to je logické. Treba si uvedomiť, že aj keď sú srdce a mozog  od seba len pár centimetrov, v skutočnosti sú na míle vzdialené. V podstate o sebe ani moc nevedia, možno tušia. Preto tam kde je rozum a silná túžba nemôže byť čistá láska od srdca, lebo rozum pohltí všetko čo je mimo neho. Dokonca ani ľudia, ktorí sami seba označujú za empatických, nemusia konať srdcom. Pretože, vedia veci zdôvodniť, vysvetliť, objasniť, ale nejde z nich skutočná láska, ale len rozumné slová. Kto chce zistiť, či koná srdcom, nech sa zamyslí. Napríklad nad tým, ako sa cítil, keď bol za...
Čítať ďalej