O Vietname

Viete, mám vo zvyku napísať čo som videla, cítila, prežila. Lebo je to tak. Robím to. Tak ako aj teraz. Mám potrebu napísať, čo som videla, cítila, prežila. Len tento krát, trochu sa obávam. Obávam sa toho, aby som nebola odsúdená za hodnotenie. Za posudzovanie, toho čomu nerozumiem. Ale risknem to, pretože si myslím, že to mám urobiť a je to dôležité. Takže prosím, tí ktorí chcete porozumieť, skúste sa vcítiť a možno aj vy získate iný pohľad na seba a svoj život. Ostatní, prosím nehľadajte v tom nič viac ako to, že píšem o svojom postoji a svojich pocitoch, nevnucujem Vám nič.

Vietnam poznáme z obrázkov ako úžasnú krajinu. Krásna príroda, výborné jedlo, usmievaví ľudia. Áno, budú miesta, ktoré Vás týmto zážitkom naplnia a Vy ostanete v tom, že to tak je, a potvrdí sa Vám to, čo ste od tejto krajiny očakávali. Vietnam je ale veľká  a rôznorodá krajina.

Vždy sa ocitneme na správnom mieste, z nejakého dôvodu. Ja som človek, ktorý má v sebe veľkú mieru naivity a tak isto mám ten dar veci si idealizovať. Všetko si idealizujem. A potom padám tvrdo do reality a nestačím sa čudovať. Ale som takto spokojná, mám rada svoj idealizmus. Potom dokážem dopredu vo všetkom vidieť len to pekné.

Tak ako som napísala, sme tam kde máme byť. A my sme boli na dvoch miestach. Veľmi rušný Saigon a veľmi rušný Phu Quoc- vietnamský ostrov. Saigon alebo Hočiminovo Mesto je kapitola sama o sebe. Nie som odborník na mentalitu týchto ľudí, ani na túto oblasť. Píšem čisto o svojom prežitku. Neutíchajúci kolobeh života. Rušné, hlučné, špinavé, zadymené mesto. V ulici určenej pre turistov, nenájdete nič tradičné. Len bary a reštaurácie s hlučnou hudbou a po peniazoch bažiacich predajcoch s kopou bankoviek v ruke. Prísne ženy, ktoré vládnu všade. Veľmi vážne. Neposúvať stoličky, lebo poriadok káže, že majú byť takto. Úsmev dnes nebude , dnes sa maká a vlastne prečo sa usmiať. Tak sme trochu rozpačití. Ale sledujeme. Čo sa v nás deje. Ja skôr vydesene, Martin je nad vecou. Je to zábavné pozorovať ľudí. Máme to radi. Odchádzame z tejto ulice a hľadáme niečo miestne. Bežný, naozajstný život, nie hru pre turistov. Cestou narazíme na osamelé dieťa, ktoré niečo predáva, len tak tam je samé pri nejakom plote. Má asi dva roky. Tak človek si povie. Ako mu môžem pomôcť? Neviem. Ešte ho mám nejakú dobu pred očami. O pár ulíc ďalej, nás požiadajú o fotku, lebo sa niekomu páčime. To je milé. Vytrhne ma to z premýšľania o dieťati. Nočný život stále pulzuje ďalej. V zabehaných koľajach, bez zmeny. Stromy sú trochu sivé, kvety moc nevidieť, ani vtákov nepočuť, pretože toto je mesto skútrov a klaksónov. Takmer nikto nechodí pešo, len turisti. To spoznáte. Ste medzi nimi na tej ceste. Tak si začíname hovoriť, že už hluku stačilo a celkom sa tešíme na ostrov. Máme pred sebou ešte výlet loďkou. To je príjemné, plaviť sa po delte Mekongu. Vidíme také malé loďky pri brehoch. Žijú v nich ľudia. Majú len to. Ideme pozrieť ako sa spracováva kokos. Takých miest ako to čo sme navštívili je veľa. Vidíte mužov a ženy, veľmi ťažko pracujú, ako stroje. Všetko robia ručne. Je to veľmi ťažká práca, robia 6 dní v týždni, denne zarobia 3 doláre. Tiež sa neusmievajú. Nečudujem sa, nie je čas a asi ani dôvod. Používajú nástroje, úplne obyčajné, niečo ako škrabky, ktoré si brúsia sami na zemi, tak ako sa to u nás robilo veľmi dávno. Žiadne stroje.  Potom keď dopracujú idú domov a tí čo majú nejaký pozemok, ešte pracujú tam. Majú môj veľký obdiv, ale cítim aj ľútosť. Snáď sú aj šťastní. Videli sme z loďky hrobky vedľa domov. Svojich blízkych pochovávajú na pozemku kde žijú. Veria totiž, že keď ostanú spolu, budú mať šťastie a bude sa im dariť. Po ceste ešte skočíme na tradičné jedlo. Tam sa pani usmieva, ale ja neviem či je to len preto, že sme turisti. Mám pocit, že to môže byť skutočné. A tak isto mám potrebu sa im klaňať, úplne prirodzene. Viete Namasté, symbol spojených rúk pred prsiami. Zrazu nie je klišé. Cítite úctu a súcit. "Ctím si tvoju dušu" je skutočné.

Odchádzame na ostrov.

Prvý dojem. Jej sú tu kvety a upravené kríky a je to pekné. Zisťujeme, že len okolo letiska. Čím hlbšie sa ponárame do mesta, tým viac špiny vidíme. Všetko čo je mimo rezort, pláže, ktoré nepatria k barom, všade je špina. Veľa špiny. Zápach, zeleň je šedivá. Všade sa stavia. Vraj pre nás. Viete, chceme to naozaj takto? Tvrdíme slečne, že mi o to nestojíme.

Výlet na krásnu pláž. Trošku sme zablúdili. A prišli sme na jeden jej úsek, ktorý sa nepoužíva na komerčné účely. Je celá posiata odpadkami. Z mora zrejme. Odchádzame preč. Už sa tomu ani moc nečudujeme. Začínam byť sklamaná, že som zatiaľ nevidela nič pekné, okrem areálu v pagode, ktorý bol oázou ticha a čistoty. Našli sme úspešne kus pláže, s barom. Odpadky začínajú až od hranice kde bar končí. Prichádza skupinka mladých ľudí. Na naše prekvapenie si sadajú rovno medzi tie odpadky. A my v priamom prenose zisťujeme, že ich vôbec nevidia. Že to nevnímajú. Sedia tam, každý s mobilom v ruke. Dievčatá sa upravujú a robia si selfie v odpadkovej oáze. Úsmev na seba a za chrbtom nie more, ale odpadky!! Nevidia ich!!

Táto krajina, nemá vytvorený žiaden systém na spracovanie odpadu. To nie je dohad, je to fakt. Miestna slečna nám o tom povedala. A keďže sa odpad nikde nespracováva, len sa odváža na skládku, okolo ktorej sme mali to "šťastie" ísť, tak je vlastne zbytočné mať nejaké zberné koše, lebo veď aj tak, toto je jedno veľké smetisko. Na tú úroveň ostrov povýšili.

Tak keď toto človek zistí, ostane smutný. A nahnevaný, áno. Len na koho sa hnevať. Na seba, že ja som jedna z tých, kvôli ktorým sa to deje? Alebo na miestnych, že sú primitívni, že nemajú úctu k tomu čo im bolo dané. Pretože to zdevastovali? Krajina je zdevastovaná. Ešte pár generácií...ostrov nenafúknete. Oni to menia na popol. Popol nevidno očami. Všetci nosia hrubé rúšky. Jednak kvôli slnku a aj kvôli smogu. Je to tu neúnosné. Ak to nechcete vidieť ako turista, môžete sa zavrieť do rezortu a tváriť sa že to neexistuje a byť šťastný.

Trochu z vtipného súdka. Pýtam sa aká je povolená rýchlosť na skútri. Hm, žiadna, tachometer nefunguje. Rovnako nikto nerieši, či si dáte pivo, alebo nie, keď ste vodič. Nie je tu žiadna kontrola. Zopár pravidiel je daných, a tie treba striktne dodržiavať. Keď sa povie o desiatej, tak to bude na minútu. Keď sedíte v lietadle, pozerajte na letušku a nemajte slúchadlá v ušiach, inštrukcia treba sledovať. A hlavne nezaspite na raňajky. Zatvárajú presne, potom už len za poplatok.

Cítim, že sa teším domov. Ešte som sa z dovolenky takto netešila.  Tak prichádzame na letisko v Budapešti a ja konečne cítim vôňu. A všetko je krásne zelené a rozkvitnuté. A spievajú vtáci a všetko vonia.
Odkedy som prišla domov ďakujem. Viete ďakujem za farby, zvuky, vône. Za to, čo máme. Ďakujem aj za nás, za to akí sme. Nie my dvaja doma, ale ľudia, čo tu žijeme. Viete, veľa sa obraciame na východnú vieru, žijeme v ilúzii, že svet je niekde krajší. Dokonca aj krajina, ktorá tak vyzerá, nemusí taká byť. Chcem povedať, že máme byť na seba hrdí. Sme šikovní, aj keď nám všetko vždy nejde, a robíme chyby, aspoň sa snažíme. Sme vyspelí a nemusíme to hľadať vonku, už to máme. Máme to vedieť. Mala som to vidieť všetko, aby som to zistila. Vnímam našu vyspelosť podľa toho ako vyzerá naša krajina. Je voňavá a čistá, prevažne. A áno, máme svoje čo si zase my tu riešime, ale to je normálne. Hľadáme tradície niekde, kde už zabudli na spolunažívanie s prírodou. Pritom sme dospeli do stavu, že to vieme aj bez nich. A vieme to lepšie. Možno som zase idealista. Áno viem a továrňach, chemikáliách a znečisťovaní u nás. Ale viete my máme povedomie o tom, čo je základ. Nehádžeme odpadky na zem len tak. Poväčšine. Vnímajme to krásne okolo seba, a vážme si seba za to, že to tvoríme my. A sem tam sa pozrime aj za hranicu nášho pozemku ako to tam vyzerá. Lebo sme všelijakí. Skládky sú aj u nás. Ale stále to dokážeme mať pod kontrolou. Nevymklo sa nám to z rúk.

Mala som sa spojiť so svojimi koreňmi, ani neviem ako sa to samé stalo. Zrazu to cítim. Úctu k Zemi. Obdiv čo všetko znesie. A čo nám napriek tomu stále dáva. Len popremýšľať. Aj oni dostali krásne dary a nechali ich zhniť. Tá zem mala potenciál. Nechali si ho zobrať, pod ilúziou bohatstva, ktoré im majú priniesť turisti. Zapredali prírodu. Nebude sa to diať, nikto tam nepríde. A nikto nedá do poriadku to čo už tam je. Bude to trvať generácie, ak vôbec.

Vždy keď prídem do nejakej krajiny rešpektujem miestne pravidlá a som úctivá. Myslím, že by sme to mali vyžadovať aj my od turistov v našej krajine. Aby skupina japonských turistov nebola hlučná v múzeu napríklad. Tieto krajiny sú veľmi hlučné a potom sa tak chovajú aj u nás. Títo ľudia nemajú úctu k prírode a môžu sa tak chovať aj u nás. Je to dôležité udržať si to tu, tak ako sme si to nastavili my. Je to naša krajina.  Je nezmysel budovať ulice pre anglických turistov, aby sa sem prišli opíjať a robiť bordel. Prečo by sme to mali dovoliť?? Žiaden turizmus nestojí za zapredanie krajiny. Je to naša zem. A tí, ktorí sem prídu, to musia rešpektovať. Preto musíme byť príkladom, a nastaviť to tak, ako to chceme mať my sami pre seba. Pretože v konečnom dôsledku. Ten turista hľadá tradíciu a krásu tej krajiny do ktorej príde. Nie pozlátko, ktoré je klamstvom. Myslím, že my nie sme klamári. A za to nám ďakujem. Myslím, že sme skvelí takí akí sme a nepotrebujeme sa meniť na tibetských mníchov. Múdrosť máme v sebe. Tu a teraz.